Naše duše

9.kapitola

Nemôžem dýchať. Nelapám po dychu, ale držím ho v sebe ako rukojemníka. Nikdy som nebola dobrým plavcom, takže o zadržovaním dychu nič neviem. Neviem absolútne či sa ho musím riadiť učiť alebo musím mať dobré dýchanie či dokonca pľúca.
Ukradol mi dych a nedostávam ho späť.

Viem, že to urobil preto, aby ma zastavil. Mohol by mi chytiť ruky a povedať mi, aby som prestala, ale toto je zaručený spôsob, šialený moment prekvapenia, ktorý ma síce naozaj ukľudnil a znehybnil a prestal dávať môjmu bratovi cítiť zahanbenie, ale zastavil aj všetko vo mne. Vedel, že aj po zastavení by som vyvádzala a možno, len možno, sa ma snažil ubrániť pred tým, aby som nestrápnila aj samú seba.

Všetko jednoducho zastavil a jediné, čo cítim, sú jeho pery, ktoré len tvrdo drží na mojich. Sú spojené presne tak ako do seba narazili. Nepohybujú sa, ale mám pocit, že áno, presne to robia. Jeho hruď sa nehýbe, z čoho súdim, že rovnako ako ja, nie je ani on dobrým plavcom.

Cítim niečo v žalúdku a viem, že to nie sú motýle ani to nie je teplé či príjemné, ale niečo tam je, čo spôsobuje, že aj napriek tomu nemôžem popadnúť vzduch či ho vziať späť od neho. Mierny záchvat žalúdka. To práve možno prežíva len pri pomyslení, čo môže cítiť vďaka obyčajným periam.

Nič na nich predsa nie je. Sú to len väčšie pery muža, tak o čo ide, prosím ?

Možno to je tým jednosmerným súbojom a tým, že som tak blízko vedľa niekoho, kto ma na blízku ani nechce a od prvého momentu mi dáva vedieť, že som príťaž, na ktorej sú vidieť problémy. A on sa nimi zaoberať nechce, som len mladšia sestra, ktorá ničí jeho kamaráta.

Preto vzdialim svoje pery, cítim ako sa od seba odlepia, je to natoľko intímne a dôverné až mi poskočí srdce a akonáhle pozriem dole, rovno na ne a vidím, aké sú vlhké, z môjho vnútra sa stane stiahnutá kocka. Tak moc k nim pocítim zvláštny cit až si ich túžim k sebe zobrať domov.

Nemôžem uveriť, čo môžu spraviť pery s ružovým nádychom, od nárazu o niečo viac červené a ešte väčšie. Sledujem jemné čiarky, ktoré pôsobia akosi jemne a nežne. Opakom chladných očí a tmavých vlasov.

Natiahnem roztrasenú ruku a palcom zotriem vlhkosť. Jemne akoby som sa bála im ublížiť, presne tak šialene nežne vyzerajú. A rozhodne viem, že moje ruky sa od faciek netrasú. A medzi tým, čo po nich prechádzam, cítim na sebe jeho pohľad. Možno ma ním vyvoláva a chce, aby som zdvihla ten svoj. Chce ma uzemniť a povedať mi, že to nič neznamenalo a nemám si robiť nádeje, ktorej nie je ani za zrnko piesku ale najmenšia štipka soli.

Pokoj. Nádeje som sa zbavila už dávno a nič neočakávam, aby som nebola sklamaná. Ani na sekundu mi nenapadlo vytvoriť ju a vložiť si ju do srdca či kamkoľvek, aby sa udomácnila.

Akonáhle zotriem svoju vlhkosť z jeho pier, postavím sa. Tá vlhkosť tam nepatrila, nehodila sa tam a vedela som, že ju tam ani nechce. Môj prst mu vyhovel. Bol zo mňa znechutení a dobré bozky by sa mali šetriť pre iné osoby. Pretože stačilo málo a pohol so mnou viac ako akýkoľvek bozk zo všetkých mojich bozkov. Bez ohľadu na dôvod, pre ktorý som ho dostala a ja to prijala a rozumiem mu.

Bez toho, aby som videla, koľko ľudí ma videlo, odídem. Nepozriem na Nixa, ktorý ma nechce a ani na Briana, ktorý stále je stále na zemi, ale cítim na sebe pohľad, trochu iný ako tie ostatné a ja sa stavím, že patrí ryšavému dievčati. Tomu milému a dobrému, ktoré nerobí problémy, ale určite sa im snaží pomôcť, usmieva sa a všetko si vyrieši a neuteká. Nie je zranená. A to priťahuje. Úsmev, ktorý v sebe nenesiem ako na tanieri. Ak niekto okolo neho prejde, nevezme si z neho nič dobrého ani chutného.