Naše duše

19.kapitola

Chcem sa spýtať, čo tým myslí, ale môj nádych si znova vezme aj s mojou nevyslovenou otázkou.

Dopekla, je fakt dobrý v tom ako dať človeku vedieť, že oň ľahko a nepripraveno môže prísť.

,,Môžeš sa ma dotknúť."

A aby potvrdil slová, jeho ruky ma pevne stisnú.

Môžeš sa ma dotknúť, povedal a myslím, že som tu otazku počula až mojom srdci. A nie ako nejakú hlúpu ozvenu, pretože v ušiach počujem zvuky vody. Myslím, že moje srdce otvára svoje komory pre niekoho, na kom by ani záležať nemalo. Lebo najlepšie by malo vedieť, že ak sa vám správa niekto hlúpo, potom nie je možné, aby ho vôbec malo rado. Lebo to nie je tak, že si môže povedať, aký je vlastne skutočne dobrý človek, len ma pár chýb. Nie, to, ako sa ku mne správal, nikdy ňou ani nebola. Bolo to rozhodnutie aj cenu, že jeho správanie malo pomôcť. V konečnom dôsledku mu nešlo o mňa.

Urobím to teda opatrne. Premiestnim svoje ruky na jeho predlaktie, pretože doteraz sa ho vôbec nedotýkali akoby vedeli, že prijímať záchranné koleso občas nemusí vyjsť ako záchrana, len možno akýsi druh pomoci pred tým ako ma môže voda pohltiť, pretože sily ubúdajú alebo zaútočí oveľa väčšou silou a ja si nechcem robiť zbytočne nádeje. Voda môže rozbúriť a odniesť niekam ďaleko. Áno, technicky vzato je to metafora zameraná na Briana.

Rukami pomaly pokračujem vyššie, na chvíľu zastavím na mieste ako uistenie, že mi nič nehrozí a nakoniec  začnem pokračovať až na jeho tvár a prichytím sa za jeho zátylku.

Pritiahnem si ho k sebe prudko, čo ho rozosmeje, ale tentokrát vezmem jeho smiech do svojich úst a prehltnem, čím si dávam vedieť, že ten zvuk nechávam v sebe pochovať. Chcem ho tam nechať. A to je obrovská hlúposť, do ktorej sa bezhlavo rutím. Toto sú však tie momenty, proti ktorým nemôžem bojovať. Aspoň zatiaľ nie.

Mám pocit akoby som horela. Konečne nie ako v živote, kde sa spáli všetko, čoho sa dotknem a čoho ani nemusím, ale vyhorí to samo a mne tentoraz nevadí, že sa práva zo mňa stáva horiaca fakľa alebo vatra. Nevadí mi zhorieť. Vážne nie.

,,Dostatočne sa pozerá ?"

Spýta sa ma a ja sa chystám pozrieť, ale nakoniec sa zarazím a pozriem na Briana. Snažím sa príliš nevnímať ako náš čas prešiel bez povšimnutia, pretože mne to prišli ako sekundy, ale jeho pery a jeho líce, ktoré som si tlačila k sebe čo najbližšie, sú červené. Neboli to len úbohé sekundy.

,,Ako to myslíš ?"

Moja otázka je neistá, ale viem, že to nie je kvôli tomu, že mi to nedochádza alebo neviem, čo presne tým myslí. Ale jeho oči sú ako priznanie jeho hlavného činu. Sú priznanie a zároveň ospravedlnenie a najhoršie je, že nevravia klamstvo. Ale ja mu ďakujem, že sa o to ani nesnaží, veci mi tým robí omnoho ľahšie. Nemám tým pádom úplne právo sa hnevať a nadávať, aký je hlúpy, pretože toto nie je manipulovanie.

,,Do čerta," poviem a utrhnem sa z jeho náručia. Najhoršie je, že ma nechá a to je zároveň to najlepšie, pretože v tejto chvíli by som ani jeho pomoc nechcela a on to vie.

Nechá ma dopadnúť do vody, ktorá mi siaha rovno pod bradu, nechá ma kráčať a sleduje ma ako celá stuhnutá s hlavou v bok akoby hrozili výbuchy z každej strany odchádzam.

Vravím si, že je to v poriadku, je to môj vlastný boj a v podstate prechádzam po vlastnom strachu a mám si z tejto situácie niečo zobrať. Niečo mimo okrem tej, v ktorej som bola čiastočne využitá. A zobrať si to, že čelím vlastnému strachu. To, že ma nechal, nie je to v poriadku. A zároveň je.

Snažím sa zachovať pokoj. Zahrať sa na hlúpu a dať mu vedieť, že sa ma nedotklo to ako ma využil, ale dostalo ma to, že sme sa znova bozkávali a je to neprístupná zóna, ktorá sa nemala stať. To presne urobiť, aby som si doslova zachovala vlastnú tvár, pretože cítim ako páli od toho, ako sa snažím držať slzy a pocit zneužitia. A áno, pritom stále viem, že veci sú v poriadku, nie je to úplne tak, že ma využil, chcel mi ublížiť alebo sa zahráva s mojím srdcom. A predsa..

Akonáhle viem, že stačí už len veľmi málo a ja sa dostanem z vody, rozbehnem sa a chytím vlastné oblečenie do rúk. Vystriem sa, chcem predovšetkým sama sebe dokázať, že sa nič nestalo, som silná. O nič nejde. Nejde a ani nepôjde, ak si zachovám vlastnú hlavu.

Nezáleží na tom, že som bola len nástrojom, aby Anna zo zeleného domu žiarlila a donútil ju, aby cítila to, čo spôsobila ona jemu, keď sa stretáva s jeho kamarátom.

Všetko bolo skutočné, on bol skutočný v tom, že ma chcel pobozkať a chcel, aby som sa ho dotkla, ale aj napriek tomu do toho išiel s vedomím, že mi to ublíži.  Presne toto je tá vec, ktorá rozpoluje moje pocity.

Ale na mne nezáleží, pretože čo je príležitosť a príťažlivosť či niečo, čo sami nedokážete vysvetliť oproti niečomu, čo milujete ? Nie je to tak, že sa vždy dokážeme brániť novým pocitom.

Vystriem sa o niečo viac. Je to v poriadku, len hra so srdcom. Len s tým, že sa tam on ani nesnaží dostať, nechce ho a nie za cieľom ublížiť mi, ale ja mu aj napriek tomu dávam kúsok z neho, čím mu nevedome dávam vedieť, že ho má. A ja myslím, že to vie, cíti a vníma. A predovšetkým vidí.

Je to v poriadku. Stačí len prejsť okolo Nixa, Dan, Rena a Anny a proste odísť. Nič sa nedeje.

Nemusím nikomu nič vysvetľovať ani nič vravieť a ísť. Je to jednoduché. Nič sa nestalo, nie ? Len ma niekto zranil, to je prirodzené a budem sa tým zaoberať neskôr. Alebo vôbec. Patrí to do života a ja to prijímam. Nenechám sa tým ovládať. Nič zlé som neurobila, len sama sebe povedala, že je to to najlepšie popálenie a nevadí mi zhorieť.
Mám to. Dobre, to nevadí.

Kašlať aj na okolností, ktoré možno prídu neskôr. Pretože viem, že ak sa s tým zmierím teraz, o pár dní či rokov, keď zatvorím oči, nebude ma to strašiť ako promienka minulosti či niečoho, čo mi zožerie vnútro a pohltí celú hlavu a ja nebudem môcť zaspávať.
Je dobré, je to okej, ja som okej.

Vykročím a keď si myslím, že už nič horšie byť nemôže, vesmír mi ukáže, že sa môžem mýliť. Zatvorím oči.

Moje tričko sa vpredu rozviaže a ukáže to, čo ukázať nemá. Znova ich otvorím a môj pohľad zachytí Dan, ktorá sa tvári, že mi chce utiecť na pomoc a do očí sa jej tlačia slzy, ale nemôže, pretože Nixovi kryje oči a ja viem, že to robí od momentu, čo sme sa s Brianom bozkávali, pretože mal určite pripomienky ohľadom toho ako to nechce vidieť. A musela na mojej tvári niečo spoznať, preto ich tam nechala. Alebo ona tam ruky nechala, pretože sa ho chce dotýkať a on chce cítiť jej ruky, ale obaja si to nepripúšťajú.

Cítim ako sa mi na prsia pozerá aj Ren a Anna a to už nevydržím, pretože to, čo je rovnako prirodzené môže byť aj ponižujúce či zahanbujúce a nechám, aby Ren videl moje slzy, pretože je to čiastočne jeho chyba. On sa zahráva s niečím, čo nie je jeho. Aj za okolností, že sa s ňou len priatelí a nemyslí to zle, ale je to stále niekto, koho jeho kamarát miluje a tu nie je priestor pre pochopenie. A ja si uvedomujem, že to ani nie je jeho chyba, občas nemôžeme za to, aký dopad majú naše činy na iných ľudí, ale vidím to teraz ako niečo, za čo môže on. Vidím to ako niečo, vďaka čomu som slúžila ako žiarlivostný trest.

A nakoniec sa pozriem na Briana a dávam mu vedieť, že na mne napáchal už veľa škôd aj napriek tomu, že nie je tým zlým chlapom, o ktorom som si myslela, že v ňom prebýva. Je totiž úplne jedno, čo bolo jeho cieľom, ako chcel pomôcť. Odpúšťame, ak sa rozhodneme a naďalej cítime, ale nezabúdame ani za cenu, ktorá nás mala niečomu priučiť.

Nemala som tušenie, o čo ide a tým nedobrovoľne necháva, aby som reagovala na pocity, ktoré tvorili kruté slová a poníženie. Je tomu presne tak aj teraz. Ak by som vedela o čo ide, ak by sa spýtal či to môže urobiť kvôli Anne, potom by dostal môj súhlas. To by neranilo.
Rozbehnem sa preč.
A nie je to útek, pretože útekov mám kurva po krk.
A síce áno, urobil na mne škodu, ale kurva nech sa prepadnem, ak nechám, aby ma to aj nasledujúce dni, týždne alebo aj kroky, nejak trápilo.

Tak snáď sa vám tento zdĺhavý a ničím zaujímaví príbeh páči.