Naše duše

15.kapitola

A viac či menej je to jasné v momente, čo mi poviei, aby som ho odviezla presne tam, kam chce ísť.
K nej.

Príťažlivosť dokážeme dať do úzadia, pretože teraz som niekto, pre koho bola Dan. Fyzická stránka som ja, ale psychickú stránku ma niekde úplne inde.

Ja rozumiem príťažlivosti, a tak viem, čo znamená. Je prirodzená. Ak niekoho miluje a ja som príťažlivosť, ktorá k nemu príde ako skúška do jeho života a osobne mu nemám čo ponúknuť, predovšetkým je to problém pre mňa, nie preňho.

Alebo ak má niekoho a cíti, že je to viac ako príťažlivosť.. potom občas nie je možné s istotou potvrdiť, koho si vyberie. Nevyberie si zázemie pred skokom do vody s vedomím, že sa už možno nebude mať kam vrátiť.

A preto.. aspoň je to akési malé potešenie, mu ukradnem čapicu.
Hlúpe ?
Samozrejme.
Nebudem tvrdiť opak.
Pomohlo to ?
Áno, a tak na ničom inom nezáleží.
A to aj za cenu, že cítiť niečo, čo mu patrí, mnou pohne.

***

Zobudí ma hlasné klopanie na dvere. Neviem, koľko je hodín, ale dosť na to, aby sa moja bytosť vystrašila. Úprimne ? Srdce mu búši aj v momentoch, v ktorých zaklope poštárka alebo sused.

Obzriem sa po izbe, ale nikto tu nie je. A ja si pri ďalšom zaklopaní uvedomím, že Dan má ďalšie rande s .. mená mi nikdy nejdú a raz som zabudla na to, aké ma Dan priezvisko.

Vytočím jej číslo, ale nezdvíha, namiesto toho zavesí môj hovor.
Tentokrát sa ozve silnejšie zaklopanie.

Napíšem jej správu, aby mi zdvihla, ide mi o život. Opýta sa ma či znova pijem bez nej a tak mi nezostáva nič iné ako ísť otvoriť.

Chodba je tmavá, ale vrah predsa neklope, správne ? Nedávno som pozerala film o maniakovi, ktorý zabíjal ženy a vyrábal figuríny. Mimochodom, mal očividné problémy so svojou matkou, ktorá pred ním drogovala a spávala s mužmi a presne tak ako dospelý aj dopadol. S ešte väčšími, pretože jednu svoju obeť nazval mama a následne ju ohavne zavraždil.

Ten maniak sledoval ženu až domov. Po prázdnej chodbe a rovno pred dverami ju napadol a neskôr vo filme vidíme ako použil jej vlasy a oblečenie na jeho figuríne. Pekne ohavné, však ? Ale nedokážem zastaviť svoj strach a presne toto je ten následok.

,,Vážne si mi ukradla čapicu ?"

Od strachu vykríknem a dlhá postava v čiernom vkročí do bytu a zakryje mi ústa. Srdce mi búši a moje nohy sa klepú tak až mám dojem, že to môžem mať na desať rezňov.

Vážne sa ma snaží umlčať, aby som nekričala, ak on je ten, ktorý sa snažil roztrieskať o tretej ráno dvere ?

,,Nie," poviem rázne po tom, čo od seba odtihanem studenú ruku. Znelo to uveriteľne aj napriek tomu zadýchaniu a búšiacemu srdcu.

,,Ale áno, urobila si to."

A úplne neviem dôvod.

,,Nie."

Vykročí ku mne a varovne pokrúti hlavou.

,,Prestaň," ozve sa varovne a pokrúti hlavou akoby aj to bolo isté varonie, ak slová nebudú fungovať.

Je to ako prehra, preto prejdem do izby, on ma nasleduje a zapnem malú lampu vedľa mojej postele. A akonáhle ju uvidím, pichne ma pri srdci. Stále neviem ten dôvod, pre ktorý som to urobila a úplne si nie som istá či ho vôbec chcem vedieť.

Cítim ho za sebou a vzduch akoby neexistoval. A ak neexistuje, potom dýcham iba jeho vôňu. A tá je príliš dobrá. Pôsobí, že má osobnosť či vlastný život a človek si môže dovoliť ju milovať.