Naše duše

36.kapitola

Jednoducho krok za krokom.

Malými k veľkými veciam.

O niekoľko hodín Brian zaspí. Nezazlievam tu, práve naopak - som mu vďačná. Dáva mi to priestor a síce neviem aký, ale vítam ho rovnako ako ma on vítal do svojho náručia.

Myslím, že rozmýšľal toľko až zaspal. A to sa stávalo aj mne. Zatvorím oči, uvažujem a aj napriek tomu, aký ťažký žalúdok som vždy mala, dokázala som zaspať, pretože na druhý deň sa objavil znova.

Neočakávala som nakopanie žiadnych zadkov a za to som tiež vďačná. Narobilo by to problémy, viac drámy a neviedlo by to k ničomu. Mne to nič nevráti. Žiadnu spravodlivosť ani radosť či potešenie. Sú roky, ktoré sa nedajú vrátiť späť. Ich konanie by ma ničilo, sťahovalo dole a ja si myslím, že to vedeli. A možno práve to bol jeden z dôvod, pre ktorý Nix odišiel.

Ren je utlmený pravdou a neviem, čo ukáže čas.

Nix stratil to, čo vybudoval a podľa jeho správania súdim, že sa sám pred sebou beží. Pred tou verziou, ktorá odchádzala vždy, keď som ho prosila a on si myslel, že len túžim po pozornosti. Uteká pred dieťaťom, ktoré nemá právo sa obviňovať, pretože o ničom nevedel. A nemá zmysel mu to vravieť, kým na to nepríde sám. Predovšetkým viem, že viní seba a moje slová útechy by k ničomu nepomohli.

Brian.. Myslím, že vníma ako je moja komnata vypustená, ako som svojim spôsobom padla na kolená pred tým, čo najviac ničilo a tlačiť, bojovať o to, aby som povedala ako sa cítim a chcela sa o tom rozprávať, nemá zmysel. Už tlačil dosť a to vieme obaja.

A dám ruku do ohňa za to, že Michael získal svoju časť utrpenia za Brianovu matku. Verím, že ju bránil a dal najavo ako veľmi sa mu to nepáči a z toho.. potešenie mám. Lebo je to pocit akoby bránil aj mňa. Pretože viem, že za iných okolností by jednal.

Počas jeho spánku som pokojná a dýcham. Tak pokojne ako ešte nikdy a nerobí to komnata, ale jeho náruč, ktorá ani na moment nepovolila.

A uvedomím si, ako rýchlo beží čas, keď sa človek cíti lepšie. A presne to je moment, pri tom uvedomení si to, náhle všetko prestane. Ten fakt, že čas rýchlo beží, ale ja na to ešte nie som pripravená. Je to akoby mi mohol utiecť rovno pod nosom a ja nič nestihnem urobiť.

Vymetám sa z jeho objatia, je to náročné, ale podarí sa mi to.

,,Kam ideš ?"

Rozospatí hlas roztopí moje srdce tak až to má vplyv na moje telo, ktoré pôsobí akoby sa uvoľnilo, ale to je klamstvo, pretože je ako želatína.

Prajem si, aby bolo silné. Zaslúži si byť aspoň na moment nezištne silné samo pre seba. Chcem, aby si oddýchlo a žilo samo za seba.

,,Za Renom."

Sadne si na posteľ a zbystrí zrak. Je ako orol, ktorý ani nehľadá obeť. Zvláštne. Netušila som, že presne tam mám namierené.

,,Za Renom ?"

Počul si správne.

,,Áno, sú tu nejaké veci, ktoré stále máme medzi sebou."

Nezdá sa mu to, ale to je v poriadku. Ak je tu niečo, čo potrebujem vyriešiť, nemôžem dávať do popredia to, čo sa mu nezdá, ak tomu nerozumie. A ja viem, že to dokáže. Dokáže, ak prestane vidieť, že o nič vážne nejde.

,,Pozri.."

Sadnem si znova na posteľ a chytím jeho ruky do tých svojich. Sú drsné a pracovité, presne to, čo sa mi páči. A jeho jemné, tmavé chĺpky a šľachy tomu dávajú väčšiu silu. Intenzívnu až priam živočíšnu, ktorú pociťujem vo svojom žalúdku.

,,Chceš vedieť pravdu ?"

,,Vždy."

Prikývnem a prisuniem sa k nemu bližšie. Ale to mi nestačí, a tak mu nakoniec skončím v kline a in mi pomôže akoby cítil, že presne tam chcem byť. A ak to naozaj vie, potom má pravdu, pretože byť mu nablízku, je činnosť, ktorá mi dáva pokoj.

Dotknem sa jeho tváre a prinútim ho tak, aby sa pozrel do mojich očí. Aby vedel, že to, čo sa mu chystám povedať, tomu musí porozumieť.

,,Dávala som mu za vinu veci, ktoré sa ho netýkali. Ak je pravda, že odišiel, aby bol jeho otec čo najďalej aj za cenu, že nevedel, aká je pravda, naozaj budem tá, ktorá neprijme fakt, koho synom je ? Zaslúži si to najmä kvôli tomu, že tým nechránil len mňa, ale jeho mamu. Vieš, Brian.."

Pohladím ho po líci a presuniem pohľad na jeho pery. Presne tie, ktoré ničia aj uzdravujú v rovnaký moment.

,,Je to aj tvoj otec. Nie je správne a nikdy by ani nebolo, aby jeden dostal šancu a druhý nie. Kým by som bola ? Čo by to zo mňa robilo ? Ani si nie som istá či skutočne dokážem aj teba vnímať tak, ako som vnímala Rena. Naozaj si to nezaslúži."

Nadýchnem sa a pozriem mu do očí.

,,Bola som odhodlaná mu neodpustiť. Teraz ? Istá časť, veľmi malá, s tým bojuje stále a ja to cítim. Dáva mi vedieť, že nie, naozaj za nič nemôže, ale vraví:,, pozri, nevyzerá ako on ? Je to naozaj jeho synom." Ale na tom nezáleží, pretože je to časť, ktorá to musí prijať sama za seba. Je to tá dotknutá vec, ktorá sa s tým potrebuje vysporiadať."

Hľadí mi do oči tak uprene. Presne tak uprene ako to robí vždy, keď sa ma snaží pochopiť čo najviac. A mračí sa akoby tým, že to robí, rozumie veciam.

,,Mala som ho vždy veľmi rada. Pravda, miestami príliš. Mohla to byť detská láska. Tá prvá. V časoch, keď sa príliš nepodobal na niekoho, kto ťaží môj svet. Je to hlúposť, však ? A je to pravda. A možno stále to bude prvá láska, ale tým úplne iným spôsobom, ktorý si nedokážem vysvetliť."

Odvráti svoj pohľad, ale ja pokrútim hlavou a palcami ho k seba znova otočím.

,,Nie, toto nerob. Je to v poriadku, pretože časť z teba bude patriť Anne. Bola tvoja a bez ohľadu na okolnosti - či už zlé alebo nie, priblížila sa k tvojej duši. Nezmeníš to rovnako ako to nezmením ani ja. Pretože bez ohľadu na to, čo som vždy cítila k Renovi, to bolo presne to, vďaka čomu som sa najviac vzďaľovala. Nemal byť nikdy pre mňa a ja si ho vybrala. Preto je to láska, ktorá sa nedá vysvetliť. Ale to neznamená, že si niečo menej, pretože ak príde na ženu, mám tendenciu vyberať si zle."

Znova odvráti pohľad a ja ho nechám a to aj napriek tomu, že som sa snažila o odľahčenie situácie. Viem, že uvažuje nad mojimi slovami.