Naše duše

34.kapitola

Jednoducho krok za krokom.

Vyjdem z Nixovej izby a na chodbe sa zrazím s Brianom. Myslím si, že to urobil naschvál, pretože moje myšlienky boli pohltené tak, že som necítila jeho prítomnosť. A jeho úsmev mi to potvrdí.

,,Vždy si to robil, však ?"

Pristúpi bližšie a vezme ma za ruku.

,,Robil čo ?"

A začne ma ťahať so sebou.

,,Stál za mojim chrbtom a snažil sa upútať pozornosť."

Rovno do svojej izby.

,,Stál, ale ty vieš, že som nepútal pozornosť. Vždy som ju mal, len si to nikdy nevedela, pretože si bola príliš zamotaná v minulosti. A to natoľko až to obmedzovalo či ti bránilo voči niekomu cítiť čokoľvek iné."

Otvorí od nej dvere a potiahne ma dovnútra.

,,Necítim k tebe lásku."

Iný by to brali ako krutú poznámku alebo ranu, ktorú som vystrelila a nezaujímala sa o krvácanie a bolesť. Ale Brian rozumie. On vie, že tomu tak vôbec nie je.

,,To nie. Ale niečo predsa niečo veľké cítiš a ja to viem."

Pravda. Niečo cítim, ale kým sa úplne nezbavím vlastnej záťaže, potom lásku nikdy ani nepocítim ani ju nebudem chcieť. Moje malé dievčatko sa otvorilo jemu a mne nezáleží na strachu z toho, ako ma neskôr môže zničiť. Lebo viem, že ak sa mi konečne podarí skutočne niekoho milovať týmto spôsobom, potom to prídet raz a poriadne, bude to správne.

,,A začneme maličkosťami, ktoré ti chýbajú, len o tom možno nevieš."

,,Takže to znamená, že sa bez toho zaobídem."

Stisne mi ruku, je to ako neverbálne pokarhanie za to, že sa vôbec nesnažím. Ale sama úplne neviem či to myslím vážne alebo nie.
Hodí sa na svoju posteľ a roztiahne ruky, vyzývajúc ma do objatia. Urobím krok, ale náhle zastavím.

,,To si nemyslím. Má to byť odmena za dobré správanie alebo také niečo ?"

Usmeje sa tak významne až ma to urobí neistou.

,,Poď sem, je to príjemné. Nevieš o tom nič, preto do toho nechceš ísť a nevieš, ako sa budeš cítiť a to je v poriadku. Sľubujem, bude sa ti to páčiť."

Urobím krok, ale zároveň ustúpim.

,,Ale nie. Nepovedz, že ten môj krok znamená niečo, čo si zase nepamätám, ale srdce si to dobre pamätá, preto reaguje."

Slabo a potichu sa zasmeje, dávajúc mi vedieť, že si uvedomuje jednu z tajomnej komnaty a nechce sa smiať nahlas akoby tým kazil to, že ho skutočne mrzí, čo sa mi stalo a znehodnocoval tým, čo sa mi stalo.

,,Chýbajú ti niektoré časti zo života a áno, toto je jedna z nich."

Ale nie.

,,Takže som niečo ako poddajný, prijímací objímač ?"

S úsmevom, ktorým rozbubnuje môj žalúdok, sa usmeje.

,,Tak veľmi až si si chcela zobrať môj pás aj ruky k sebe domov a poslala si ostatné moje časti do žeravého pekla s totálnym nezáujmom akoby sa ma absolútne netýkali. To o niečom vypovedá, nie ?"

Pristúpim k nemu a je to skôr automatické a prirodzené, nie dobrovoľné.

,,Že sa za nič nestojíš, ale máš dobré časti tela ?"

Vyzvem ho s nadvihnutým obočím a tónom, ktorý ho podpichuje. A ja zbožňujem každý jeden úsmev, ktorého sa potrebujem dotknúť a vnímať ho a cítiť pod vlastnými prstami.

,,Skôr proti tebe sebecky využívam tvoje slabosti. V skutočnosti túžiš po túlení a úprimnom záujme. Cez deň a za triezva si možno tvrdá, odmeraná a nezaujatá, ale večer a opitá, si to ty. Tvoje slabosti, tvoja zraniteľnosť a chceš teplo."

Zamračím sa.

,,A toto mi má pomôcť k tomu, aby som ti doslova skočila do náručia ?"

Prikývne tak sebavedomo až mám pocit, že má pravdu ja verím jeho slovám. Síce neskočím, ale opatrne kráčam a on ma nesleduje, očividne si uvedomujúc, že mi to môže skaziť a ja utečiem.

A ešte opatrnejšie si ľahnem na jeho telo a on pomaly začne klesať rukami, ja ešte pomalšie dýcham a nakoniec, keď ma pevne objíme, vydýchneme obaja.

,,Vitaj," šepne mi do vlasov a jeho srdce prudko naráža, odráža tak jeho hlas, ktorý je tichý, za to však rozochvelí. Pravdepodobne to, že mu ležím v náručí, aj s ním niečo robí. A to presne ma prinúti sa k nemu pritúliť ešte viac. Položiť ucho na jeho srdce a započúvať sa.

,,Vítam," poviem s výdychom a s pocitom, že toto miesto na jeho hrudníku poznám.

A myslím to úprimne vážne. Nie som návšteva a obaja to vieme, tie slová majú v sebe hlbší význam.

Cítim jeho vôňu, jeho teplo, ruky a dych. Emócie, ktoré sa vo mne začínajú piecť a variť v rovnakom momente, je v sebe ťažké udržať, preto sa k nemu pritisnem ešte viac, chytím jeho ruky a tlačím pevne okolo seba. Nemám silu, ale vie, o čo mi ide, preto spevní stisk.

Buch.
Buch.
Buch.

Je to pravidelné, pokojné a upokojujúce a to, že ho počujem, je ako uspávanka. Ale tá, ktorá vás neuspí, ale ktorú si zamilujete  a dostáva si cestu do vášho vlastného srdca. A ak nemáte uspávanku, ale pieseň, hlas, vôňu, kvet alebo obľúbeného človeka či záľubu.. presne také to je.

Buch.
Buch.
Buch.

A moje tisnúce slzy. Ale nie sú nešťastné. A je to.. dopekla dobrý, ťažko udržujúci pocit a tlak. Tak silný až  nejde udržať.

Sú to ako motýle, ktoré zároveň nie sú motýľmi. Malý ohňostroj, ale zároveň absolútne. Je to niečo, čo sa nedá popísať, ale práve som to našla. Inú dušu, ktorá sa mi snaží niečo povedať. Ktorá niečo vraví jeho srdcu, ktorý sa ozýva ako prekladateľ, pretože duša sa nedá počuť. A tá jeho duša ma práve naplňuje a robí vo mne všetky tie veci.

A akonáhle sa dotkne môjho temena a pritlačí moje ucho k svojmu srdcu netušiac, čo to pre mňa znamená, rozplačem sa.

Ale ktovie ? Čo všetko som mu počas opitosti povedala a používa proti mne ? Dala som mu inštrukcie bez toho, aby som si ich pamätala a ktorými sa po celý čas riadi ? Ak áno, potom je pravdepodobne tým najlepším sebcom. Využíva ich k tomu, aby sa ku mne dostal vo svoj vlastný prospech. A síce je celkom mizerné, že to robí, ale to zároveň tá najlepšia vec, ktorú pre mňa niekto urobil. Je to Brian a nie je niekto iní, pri ktorom by to fungovalo.

,,Dnes si bola úžasná."

Tá neha v hlase ma donúti sa v jeho náručí uvoľniť a tiež aj byť k nemu bližšie. Je dobré to počuť, vnímať jeho hrdosť či pochvalu a z toho cítim radosť, ale úprimne ? O nič ľahšie to nie je.