Naše duše

26.kapitola

Nerozumiem. Otvárala som sa mu ? Bola som oslabená alkoholom, a tak sa duša rozhodla, že to vezme do svojich rúk ?

,,Nerozumiem. Čo Anna ?"

Ešte stále nepristúpi a ja som vďačná. A síce mi neodpovie, ale myslím, že viem, čo to ticho znamená. V živote stretnete niekoho, koho naozaj milujete a na kom vám záleží. Ale v tomto svete nájdeme ľudí, ktorí vás budú priťahovať a bude možné voči nim niečo pociťovať.

Anna môže byť láska jeho života, ale do jeho života môže prísť niekto, kto ukáže, že aj ďalšia osoba sa môže stať niečím viac a je k nej ťahaný. A je viac ťahaný, pretože mu ukazujem spätnú odozvu, o ktorej som nikdy nevedela, že mu ju dávam. Musel to vidieť v mojich očiach po celé tie roky. Nie je v tom sám a on to vedel.

,,Sľubuješ ?"

Sľubuješ, že odídeš, ak ťa požiadam ?

Prikývne. A aby mi dal najavo, že má pravdu, odstúpi ešte ďalej. Do rohu, v ktorom je najväčšia tma. Akoby mi tým zároveň dával vedieť, že tu nie je a zároveň aj je. Myslím.. že tak tomu bolo vždy.

,,Sľubujem, zlato."

Potia sa mi ruky ako v lete alebo ak sa s niekým počas najhorúcejších dní držíte s niekým, ale na tom možno nezáleží, pretože sa chcete držať.
Zatvorím oči a pripustím si, že sa Brian stane mojim dočasným zápisníkom. Zlé či nie, páči sa mi tá predstava.

,,Ako malá.. Nepozerala som sa na to ako žijem ja ako ostatní. Nepozerala sa na to, čo mám ja a čo iní. Nebolo tu žiadne porovnávanie ani pocit závidenia. Neprišlo mi to automatické, neprišlo mi to normálne. Jednoducho také, rozumieš mi ?"

Vie, že nechcem, aby som mi odpovedal, preto mlčí. Začali sme vzájomnú hru, kde hráme, že tu nie je.

,,Nebolo to ani také, že vnímam farby. Tráva je zelená, obloha modrá. Náš dom má šedú farbu a Danin má oranžovú. Mám na sebe ružové topánky alebo čierne tričko. Akoby môj mozog neexistoval, ale napriek tomu som tie farby rozoznávala. Nehnala sa žiadanými predstavami, nikdy si poriadne nezaviazala šnúrky, chcela byť len s kamarátmi. Malý, slobodný človek. Skákanie z mláky do mláky, hrabanie sa v bahne či ničenie mraveniska. Na ničom nezáležalo, všetko bolo krásne."

Prejdem k posteli, aby som zastavila roztrasené kolená, ale posteľ je taká mäkká až je to zrazu nepríjemné, a preto si sadnem na zem a opriem si hlavu o stenu dúfajúc, že tým zabránim slzám. Tie všetko dokážu pokaziť.

,,Nič ma nebolelo. Celé vnútro a jeho zloženie a všetko, čo doň patrilo, tiež akoby neexistovalo. Nezáležalo na tom, ako tvrdo som spadla alebo ako to bolelo. Občas to bolelo tak až som plakala, inokedy sa smiala, pretože mi Dan vravela, aký vtipný môj pád bol."

Dodnes si môžem pamätať bolesť z každého pádu či ten strach, keď bol Nix na bicykli a snažil sa zdvihnúť na jedno koleso a keď spadol na zem, bežala som s plačom za starou mamou a vravím jej niečo, v tom zmysle, že zomrel lebo nemôže dýchať, pretože som nevedela, že si človek pri páde môže vybiť dych.

,,Byť vonku a hrať sa, že som rýchly pes, tváriť sa, že bicykel je môj kôň a mohla sa stať dočasne vílou ohňa.. to bolo úžase, skutočné šťastie."

Myslím, že obaja vieme ako veľmi sa snažím oddialiť svoju komnatu.

,,Vieš, mala som tú matku, ktorú mi závidel každý. Bola úžasná, priateľská a zábavná a j bola hrdá na to, aká je a že mu ju tak závidia. Nikdy nebola prísna. Bola s ňou zábava a vždy som Nixovi vravela, že aká dokáže byť zlá, taká dokáže byť dobrá. Nepovedala nie a snažila sa zo všetkých síl pracovať tak, aby sme mali v živote to, čo ona nikdy. Ona bola pre mňa hrdina, nie žiaden spevák alebo herečka. To ona."