Naše duše

20.kapitola

Akonáhle Nixovo auto zastaví pred barom, v ktorom pracujem, bolo jasné, že chcel, aby som sa cítila ako doma. Tam, kde je alkohol, bude pre mňa dobre. Samozrejme, že to tak nie je, ale ak by som to povedala nahlas, nebral by to ako vtip.

A vzhľadom k tomu, čo sa pred dvoma týždňami stalo pri rieke, medzi nami nastala akási pauza. Väčšinou mi posielal v krátkosti správy alebo sa uistil, že strávim večer niekde vonku, ale tentokrát nič.

Po príchode domov ma Dan našla na posteli ako plačem, ale nepovedala nič a ja som sa nepýtala a nechala mi voľnú izbu.

Takže áno, síce som povedala, že to príjmam a nebudem sa tým zaoberať, ale v prvom rade, ak ma to ranilo, musím prijať bolesť, ktorú to vo mne vytvorilo. Pretože ak ste niekto ako ja, kto sa ňou nikdy nenechal poriadne podusiť, nevyplačete sa, zostanete príliš nectiví a zároveň totálne zničení v rovnakom momente.

Ale dnes večer mi však Nix napísal a ja ho nechcela odmietnuť. A hlavne.. chýbal mi.

,,Čakajú vonku."

Zdvihnem hlavu a uvidím, ako sa Brian a Ren smejú. Zvláštny obraz. Mimoriadne zvláštny. Netisne sa mi z neho srdce, nemám žiadne zimomriavky či motýle ani nič tomu podobné, ale aj napriek tomu je to obraz, na ktorý sa príjemne pozerá.

,,Ren vypadá spokojne."

A hlavne sa voľne smeje aj Brian. Tak, ako som ho smiať sa ešte nikdy nevidela.

Nix k nim zdvihne hlavu tiež a obaja na nich hľadíme ako špióni. Ale zatialčo ja ním napoly som, jeho výraz je niekde stratený a vyzerá, že jeho hlava je zamotaná niekde v nostalgií, v ktorej figurujú všetci traja. Prstom si prechádza po spodnej pere a oči ma tak prižmúrené až sa nezdá, že sú jeho oči modré.

,,Vedela si vôbec, že je Brian nevlastný brat Rena ?"

Buch.

Buch.
Moje srdce urobí dva rázne, rýchle údery a potom prestane. Je to pocit akoby sa snažil zachovať pokoj na dve sekundy, čo boli jeho údery, ale zlyhal. Dostal šok.

Odvrátim tvár, aby ju nezahliadol a snažím sa nedýchať príliš nahlas ani príliš veľa. Mám dokonca pocit, že moje oči hľadajú bod, do ktorého sa majú upriamiť skôr ako sa začnem na Briana pozerať inými očami.

Cítim, ako mi začína horieť tvár, vnímam, aké sú moje oči vystrašené, pretože sa príliš rýchlo pohybujú. Tak rýchlo až to bolí. Cítim, aké sú zväčšené, pretože zrazu cítim, aké je v aute teplo. A oblieva ma horúčava strachu takého silného až ma z neho bolia stavce.

,,Ren to vždy vedel. Vedel, že nie jediný syn, ale nechával si to pre seba, pretože bolo preňho ľahšie si pripúšťať, že neexistuje. Neznášal, že Brian vedie lepší život a bol vďačný, že ho presne taký má. To boli jeho dôvody. Chcel zachovať jeho vlastné tajomstvo aj za cenu, že nikdy nevedel, aký je jeho otec v skutočnosti. Nechcel, aby niekto ľutoval aj jeho a to hlavne napriek tomu, že Brian nežil tak ako my. Vrhanie temnoty na svetlo."

Zlyhám. Pozriem najprv na jedného a potom na druhého.
Jeden je presná kópia a druhý nie je.

,,Ktorý je starší ?"

Odkašlem si, pretože môj hlas znie ako suchý a oškiera, až bolí. Už tak mám miestami chrapľavý hlas a teraz vyznie akoby sa fajčiar snažil po rokoch povedať slovo.

,,Brian. Jeho matka bola sakra rozumná a opustila Michaela ešte v časoch, keď nevedel, že je tehotná. O rok neskôr stretol Dianu a tá bola vhodná jeho pomerov. Ale po niekoľkých rokoch navštívil Lindu, pretože bola presne tá, ktorú vždy chcel a zistil, že má dieťa."