Naše duše

31.kapitola

Kričím mu do ruky a tlačím si ju k sebe a to, že ju cítim, je ako útecha. Pretože cítim, že môj brat už nebude rovnaký po tom, čo odišiel, aby sa vrátil silnejší. A pýtam sa.. bolo moje rozhodnutie podeliť sa o moju komnatu sebecké rozhodnutie ?

Tak veľmi ma to mrzí.

,,Vráti sa, Roni, sľubujem."

Pokrútim hlavou. Nie, nevráti sa tak, ako to myslím ja. Stratil to, čo si vybudoval. Jeho základy sa dočasne zrútili. Myslí si, že zlyhal, je zlý, že nevidel to, čo mal vidieť. Vyčíta si, že ma tam nechával, zatialčo bol rád, že z domu zmizol. Ublížila som mu tými slovami a je zranený. Uteká sám pred sebou a ja viem, aké to je. Nezastavíš, ale padáš.

Rozmýšľanie naozaj bolí. Po emočnej stránke. Ubližuje viac ako pomáhala. Vymýšla si scény, ktoré sa nestali, núti nás to cítiť sa ešte horšie. Ničíme sa, keď sme nešťastní.

Verím, že tí spokojnejší toľko nerozmýšľajú a vedia byť skutočne šťastní. My, tá druhá časť, rozmýšľa aj napriek tomu, že o to nikto nestojí, ničíme sa tým, čo sa nikdy nestalo a ešte sa ani nemá šancu stať.

Dostávame sa nižšie, dusíme sa a topíme, nedýchame a prežívame.
 Nedokážeme to zastaviť a útočí to bez pomoci sa brániť. Zvnútra to funguje ako na princípe banánu. Môžeme vyzerať dobre a spokojne, ale vo vnútri sme hnilí. Môžem navonok vyzerať hnilo a nechutne, ale vo vnútri je to lepšie ako sa na prvý pohľad zdá.

Sú to dobré časti, ktoré sa nedajú vidieť alebo neukazujeme či sme potlačované, ale len veľmi málo ľudí si vyberie túto variantu banánu.

Rozumiem. Preto zúfalo kričím a plačem za zbúranou časťou, ktorú za sebou nechával a staval si nový domov prispôsobený v sebe. Teraz je však zbúraný aj ďalší domov a preto uteká. A sama najlepšie viem, že sa neschová a bude bežať až nakoniec zistí, že nemá kam a bude zničený ešte viac.

A začínam rozumieť aj inému. Naše vnútro je ako náš príbytok. Kým v ňom nie sme spokojní, nikdy sa v ňom nebudeme cítiť dobre. Musíme si ho prispôsobiť tak, aby sa nám páčilo v ňom žiť.

,,Prosím."

,,O čo ma prosíš, zlato ?"

Vyznie zúfalo a mňa to mrzí. A to je práve to. Nemal by byť, mal  by mať vedľa seba niekoho silnejšieho alebo aspoň niekoho, s kým sa nemusí váľať po zemi a byť špinavý a doudieraný.

Nechcem, aby bol zúfalý z toho, že mi nemôže pomôcť. A to by trápilo oboch. Mal by byť s niekým, kto si ho zaslúži a ja to nie som. Nebol by šťastný.

Cítim jeho tvár pri mojom uchu, ťažko dýcha. Chcem čerpať tú oporu, ktorú mi dáva, ale ja ju nemôžem prijať, pretože opora nie je to, čo ma zachráni. Opora ma len drží, ale tým to pre mňa končí lebo nemá ani začiatok. Teraz na veci len prichádzam, ešte ich nemám, preto mi to nepomáha a robí ma to skôr zúfalou.

 Je to ako lano, ktorého sa mám chytiť, ale tornádo s ním pohybuje z jednej strany na druhú. Môžem sa ho chytiť a bude mať cenu či začiatok až potom, čo budem v poriadku. Zistím, čo mám rada, kým som a vrátim svojej duši život.

Ak by sa mi z hodou náhod podarilo chytiť lano, nakoniec by bol nešťastný on z toho, že to nevyšlo, mysliac si, že je to jeho chyba.

Cítim jeho vôňu, chcem ho pobozkať a poďakovať mu, aby vedel, že si uvedomujem, o čo sa snaží. Chcem mu povedať, že síce mi jeho blízkosť nepomáha, práve naopak, núti ma do toho niečo viac cítiť kvôli nemu, čím všetky tie pocity komplikuje ešte viac, ale že je to v poriadku, pretože je jediná osoba, s ktorú chcem ležať na špinavej, chladnej zemi uprostred zúfalstva, s ktorým sa stretol.

Chcem mu povedať, že pekne vonia, že vnímam jeho mužnú aj chlapčenskú stránku.

Chcem sa dotknúť jeho brady, pozrieť do jeho krásnych očí, povedať mu, že to on je krásny. Prejsť po jeho veľkých, teplých perách tými vlastnými alebo sa ich zľahka dotýkať prstami. A zo všetkého najviac chcem, aby vedel, že mi dokáže zatriasť žalúdkom, je to vzdialené od motýľov. Občas to dokonca bolí.

A zo všetko najviac chcem, aby vedel, že mi nevadí, ak nemá svaly, pretože sa aj napriek tomu cítim v bezpečí.

,,Nikdy nevieme, kam ide, Roni. Vždy sme čakali, kým sa sám vráti."

,,Aj keď bol nahnevaný ?"

Od plaču začnem híčkať a to ho rozosmeje natoľko až sa celá spoločne s jeho smiechom roztrasiem. Myslím, že ho rozosmiala aj moja samotná otázka. Ako malé dieťa, ktoré sa pýta matky ako veľmi ju nahnevala.

Pohladí ma jemne, ale jeho drsné ruky sú ako šmirgeľ a je to skvelý pocit a myslím, že mám pravdu. Som ako malé dieťa.

Prebudilo to v tebe cit, Brian ? Pretože ak áno, zlato, ver, že pri tebe ho tiež dokážem pocítiť. Je totiž namierený celý na teba.

,,Áno, aj keď bol nahnevaný. Vždy sa vrátil. Väčšinou bola práve zúrivosť príčinou jeho odchodu. Nechcel povedať nič, čo by neskôr mohol ľutovať. Každú pravdu aj klamstvo. Nix je z tých, ktorý radšej odídu."

Odtiahnem sa od neho a pozriem mu do očí. Môže byť chlad teplý ? Pretože to, čo vidím v jeho očiach, je rozhodne teplo v chladnej časti v jeho očiach. Presne tam je najväčšie teplo. Ani tá zeleň nedáva taký pocit ako tá časť, ktorú mi najviac ukazoval.

,,Si krásny, vieš to ?"

Pohladím ho po tvári, sledujem vlastné prsty a cítim, že na mňa pozerá. Cítim jeho vlastné prsty, ktoré mi začínajú opätovať rovnaké pohladenia.

,,Možno nie si svalnatý, možno nie taký, ktorý je krásny pre každú, ale si krásny. Si vlastne tak pekne škaredý až si pekný."

O centimeter sa od prekvapenia odtiahne.

,,Žartujem. Samozrejme, vtipné to nebolo, ale niečo v tebe je také silné až sa mi každým pohľadom páčiš čoraz viac."

Jeho pohľad sa zjemní tak až sa mu samovoľne uvoľnia ramená. A vidím taký silný cit až je to šialené. Vidím to presne tam, nie príliš hlboko a nie je to skryté. Neskrýva to. Bolo to tam po celý čas ? Myslela som si, že to vždy Patrilo Anne ?

,,Vrátime sa dovnútra a počkáme, áno ?"

Prikývnem a postavíme sa.
Nepýta sa ma či som v poriadku. Som mu vďačná.
Nepýta sa ma, čo cítim. Tiež som mu vďačná.

Nepýta sa ma na otca. Uvedomujem si, že tiež je synom svojho otca aj napriek tomu, že sa naňho nepodobá. A kto som, aby som  jednému krivdila a druhého k sebe púšťala ?

Správne. A to sme všetci aj keď nechceme. Sme pokrytci. A ak príde na to, tak aj sebci. A ak mám v pláne prijať jedného, musím aj druhého. Nemôžem na základe vyššieho citu prijať len jedného z nich. Nebolo to fér, nebolo by to správne. Avšak dnes ani zajtra nie. Príde to neskôr.