Naše duše

12.kapitola

Nepoužívam falošný úsmev kvôli ľuďom. Nie. Používam ho kvôli sebe. Aby som oklamala samu seba. Aby som mala pocit, že je všetko v poriadku. Že ja som v poriadku.

Ale samozrejme, tá veľká časť zo mňa sa vystrašila a urobila si zoznam vecí, prečo do toho nejsť. Niečo ako nákupný zoznam, len s tým, že nevarím pre vlastný pôžitok a rozhodne ani pre nikoho iný.

Je to v podstate menej hlúpe ako to, že som chcela ísť k veštici. Áno. Presne takto mizerne vystrašená môžem byť. Chcela sa jej bez opýtania - predsa by to asi mala vedieť, prečo jej volám, nie ? - no skôr ani nepozdraviť a bez predstavenia vyhŕknuť či je to dobrý nápad.

,,Nemusíš tam ísť. Nie som ani veštica, aby som vedela, že tvoj život bude na hovno," povedala Dan, čím ma vlastne usadila. Síce som o jej názor nestála a viem, že ma podpichla - aspoň teda dúfam, ale každopádne ma len nakopla. Jej kopanec bol ako "ukáž ako odvrátiš moje tvrdenie." A vlastne to znamenalo, že nemáš nemám príliš rozmýšľať.

Nix medzi nami síce niečo vyhladil, ale pekne ma vystrašil ohľadom budúcnosti. Neviem síce či ohľadom nej padla reč, pretože naozaj veľa rozprával, ale niečo na ten spôsob to určite bolo. Tým dlhým monológom bez skratky sa mi niečo snažil povedať.

Zdá sa však, že si to vieme všetci povedať bez toho, aby sme na to išli na rovinu, ale pochopili to po svojom takým dlhým, lámajúcim jazykom ako to len pôjde. Tak tomu pravdepodobne najviac porozumieme.

Ale do určitej miery je pravda, že v sebe máme toľko, že to musí ísť von, pretože ako deti sme toho veľa nenarozprávali. A nemali si tým veľkú šancu pomôcť. A dotiahli to príšerne ďaleko, len tak mimochodom. Pravdepodobne sme si mohli pomôcť už dávno, ale nechceli o tom rozprávať. Akoby teraz už na tom nezáležalo lebo všetky tie zlé veci, ktoré sa nám stali už nenažívame.

Ale dobre, beriem, aspoň mi moja najlepšia kamarátka ukázala, že nemám hľadať úniky. Čo je ironické, nie ? Od nej rozhodne áno.

,,Prečo ideme ?"

To je dobrá otázka. Zaujímalo by, prečo ideme obe.

Ty ,ja, tvoja príšerná najhoršia kamarátka, Ren a Brian. Dnes.

To presne stálo v mojej správne, ktorú som si prečítala ráno na telefóne. Po tom, čo rozplakal a ušiel. Zdá sa však, že je preň ho výhra aj to, že rozplakal aj moju príšernú najhoršiu kamarátku a zapletie aj ju akoby ju to snáď to, čo vravel, obmäkčilo. No to určite. Mimo našich stien je síce tvrdá, ale no tak, dajte jej do rúk knihu a sledujte ako dokáže plakať. To zo včera ? Mala len pocit, že pozerá na dramatický film.

,,Je to blbosť. Je to nelogické. Totálne primitívne."
Ktovie.

Možno nie. Nikdy nie je neskoro na hľadanie niečo, čo sme stratili bez ohľadu na to, koľko máme rokov. Honba za pokladom môže potešiť aj iných ľudí, nie len pirátov, deti a Vikingov.

,,Povedala som, že zábava to nebude, ak máš teda dojem, že to je niečo z toho, tak dobre, ale očividne máš v sebe veľa adrenalínu alebo málo problémov, ak so sa rozhodla že nikam nepôjdeš."

Dan mi ukáže prostredník. Akosi mám po včerajšku lepšiu náladu, pretože ma to prinúti k úsmevu. Možno bolo príjemné počuť svojho brata plakať. Nie. Jasné, že viem dôvod. Len priznať, že som cítila teplo v jeho náručí a prízrak lásky, nie je úplne ľahké.

,,Akoby niečo mohlo tvojho idiotského brata zastaviť."
Pravda.

Ale myslím si, že má pocit, že žije s ním, pretože presne tak sa na mňa teraz díva. Chce ma zabiť, vyhodiť z bytu a zo svojho života. Žiaľ s náladou, akú mám, sa ma môže pokúsiť vyhodiť dverami a ja prídem oknom. A ak sa ma bude snažiť zabiť, ukážem jej radostne palec hore.