Práve dnes

|1|

Ja viem, že som to vravela už predtým, ale dnes už je naozaj ten deň. Ten deň kedy konečne môj život naberie správne obrátky. 

Včera to bolo presne štrnásť rokov od kedy som prvýkrát spoznala Noaha. A dnes je to šesť rokov od našej poslednej spoločnej oslavy narodenín, kedy mi prvýkrát zlomil srdce. Po tom fiasku akým bola oslava našej sladkej šestnástky, sme túto tradíciu už nedodržiavali. Rok na to, som dokonca prvýkrát po veľmi dlhom čase oslavovala narodeniny radšej na Slovensku ako v Anglicku.

Lístky prestali chodiť v ten istý rok. Noah striedal frajerky za frajerkami a ja som len zúfalo hľadala vysvetlenie čo sa v ten deň tak hrozne pokazilo. Myslel si Noah, že som si vybrala Olivera, keďže som ho nenasledovala? Rozmyslel si to čo mi napísal do lístka? Nie som pre neho dosť pekná? Dosť dobrá? Stretol v tom kruhu okolo ohniska svoju osudovú lásku a preto si uvedomil, že ja som bola len omyl?

Posledná možnosť však nemohla byť ďalej od pravdy. To dievča, ktoré Noah v ten večer tak vášnivo bozkával nebola jeho osudová láska, pretože som ju už nikdy viac nevidela.

Naše priateľstvo nikdy neutrpelo. Stále sme to boli my. Stále sme spolu trávili takmer všetok voľný čas a keď som bola na Slovensku, tak sme vždy boli v kontakte. Nedovolila som, aby moje zlomené srdce znamenalo aj zlomené priateľstvo.

Keď som prišla pred pár mesiacmi natrvalo bývať do Británie, Noah presne v ten deň opäť odchádzal na svoje posledné pred pracovné dobrodružstvo do USA. Tesne pred odchodom mi však pošepkal, že je pripravený sa usadiť. Že vie, že keď sa vráti veci budú iné. Naša spoločná oslava narodenín by sa tento rok mala konať. Vraj bude výnimočná.

Roky som uvažovala prečo sa Noah chová tak hrozne záhadne. Vyznania lásky v tajnosti, ale takmer bratský vzťah na verejnosti. Prečo keď chcel bozkávať mňa, bozkával iné? Prešla som si fázami, kedy som ním takmer pohŕdala, kedy som si prišla nie dosť dobrá a kedy som si naopak nahovárala, že chce pre mňa len dozrieť, dorásť.

A tak som dnes tu. Moje dvadsiate druhé narodeniny. Nikdy som nemala priateľa. Nikdy som nebola pobozkaná. Ale dnes sa to zmení. Musí. Začínam sa cítiť sama.  Všetci moji priatelia si prešli prvými láskami, niektorí dokonca aj uzavreli manželstvá alebo majú deti. Toto je posledná šanca, ktorú Noah dostane.

Dnes som už bakalárka s titulom z pedagogiky. Mám niekoľkoročné pracovné skúsenosti, vďaka mojim večným brigádam v škôlkach ako tu aj na Slovensku. Tento rok po promócii sme si s mamkou dokonca nasadili na chrbty batohy a prešli si spoločne Európu. Naša konečná stanica bol práve Wales a to bola aj naša symbolická rozlúčka. Ja som už ostala a ona sa vrátila domov na Slovensko.

Vyletela som z hniezda.

Som dospelá, som scestovaná, som múdrejšia. Mám pocit, že celý svet patrí len mne. Mám svoj vlastný byt v centre mesta, i keď vo veľkosti zápalkovej škatuľky, ale je môj. Nemám žiadne dlhy, mám stálu a dobrú prácu ktorá ma baví. Možno nie som najkrajšia a už vôbec nie najmúdrejšia, ale môj najlepší priateľ je úžasný chlap, ktorý ma určite nezradí.

Cítim sa sebavedomá.

Čo sa môže pokaziť?

Noah a ja sme si boli súdení. Sme si súdení. On je jediná osoba, ktorá mi chýba k dokonalému šťastiu. K tomu, aby sa môj život naplnil. Chýbajú mi síce skúsenosti, ktoré Noah zbieral počas posledných šesť rokov za nás oboch, keďže on randil viac ako dosť, ale ja mu to nezazlievam. Boli sme deti.

Ale už nie sme a preto to musí už konečne vyjsť.

Za všetko aj tak viním len moju hlúpu hlavu, ktorá nedokázala spraviť prijímačky na vysokú v Anglicku ale musela som študovať doma na Slovensku. Možno keby som tu celý čas na stálo a nielen počas leta a jesenných prázdnin, možno by sme už mali spolu dokonca aj rodinu.