Práve dnes

|15|

OLIVER POV:

14 rokov skôr...

„Oliver, choď aj ty von a trocha sa pohraj so svojim bratom. Nemôžeš mať stále nos len v knihách alebo hrncoch." nahnevaný otec mi prikáže v momente, keď sa objaví doma. Dnes je piatok a takmer koniec letných prázdnin a otec prvýkrát od ich začiatku prišiel domov z práce skôr. 

Ako potom vie čo celé dni robím?

„Ale tati..." začnem protestovať, ale jeho zlostný, unavený pohľad ma zastaví.

„Žiadne ale. Keď ti niečo poviem, tak to spravíš. Buď viac ako tvoj brat. Čo si buzík, že len doma v kuchyni by si sa obšmietal. To je ženská práca." vzdychne si a mne sa do očí nahrnú slzy. Nie je to prvýkrát kedy ma nazýva škaredými slovami. „Mám len chvíľu a musím znova odísť. S tvojou mamou sa potrebujeme o niečom porozprávať. Tak už choď, chceme súkromie." bez ďalšieho slova odchádza a mňa nenechá s inou možnosťou ako sa pobrať von. 

Viac nadávok nepotrebujem.

Obujem si tenisky, ktoré už dávno nemajú ich pôvodnú bielu farbu a vyberiem sa na jediné miesto, kde budem mať svoj pokoj a zároveň nebudem nikomu zavadzať.

Strom medzi naším a susedovým pozemkom na konci záhrady.

Pomaly a opatrne sa vyšplhám hore. Tento strom ma zachránil už toľkokrát, že to neviem ani spočítať. Niežeby som neznášal byť von alebo Noaha, to určite nie. Môjho malého brata zbožňujem, som rád že som veľký brat. No občas chcem mať okolo seba ticho. Neznášam hluk, pozornosť, príliš veľa svetla. Noah je obklopený kamarátmi a plný smiechu a kriku a ja chcem svoj pokoj.

Babka mi vravieva, že mám starú dušu vo veľmi mladom tele. Neviem presne čo to znamená, ale ona sa nikdy nemýli.

Knihu s názvom Mobby Dick si opatrne vytiahnem z vrecka a hodím na široký konár v korune stromu, ktorý je hrubo pokrytý zeleným lístím. Slúži mi ako stolček takmer celé leto. Vysadnem si na druhý ešte hrubší konár a pozriem sa nad seba. Zbožňujem ten výhľad, ktorý mi toto miesto dáva.

Obloha nado mnou je modrá a len tu a tam sa objavia biele hrubé mraky rôznych tvarov. Chvíľu pozorujem jeden, ktorý sa z tvaru slona ktorý svojim dlhým chobotom trúbi s hlavou zaklonenou dohora, premení na veľrybu trepotajúcu svojim dlhým chvostom. Ako Mobby Dick. 

Správne! Spomeniem si, že presne táto kniha na mňa čaká. Som práve v najlepšej časti a musím vedieť okamžitý výsledok. Vždy som bol veľmi nedočkavý.

Zvuk dodávky a klepotu vecí ma však neustále vyrušuje. Môj obvyklý kľud a pokoj je narúšaný novými susedmi, ktorým práve dorazila dodávka plná nábytku. Jediné čo zahliadnem je ako jeden muž ukazuje dvom ďalším kam preniesť dve bielo ružové postele.

Fuj ružová. Naše nové susedky budú teda baby. Pomyslím si, ale ďalej tomu nevenujem pozornosť.

Na druhý deň poobede umývam posledné varešky a misky z prípravy čokoládovej torty pre Noaha k narodeninám, keď zazvoní zvonček. S tortou mi musela na jej pokyn pomôcť mamka, keďže ešte sám nemôžem piecť i keď babka mi to sem tam u nej už dovolí. No to je naše tajomstvo.

V predsieni počujem veľa hlasov, dokonca aj ten otcov, ktorý dnes našťastie od rána nevyšiel z pracovne a tak mi nemohol povedať nič na to, že pečiem ako nejaká ženská. 

Nezvyknem byť zvedavý a už vôbec ma nezaujímavú ľudia, ale niečo... niečo magické ma ťahá ísť sa pozrieť. Na chvíľu sa cítim ako Peter Pán, ktorého tieň volá na nové dobrodružstvo.