Music: On, World: Off

I.

Naďa

Sakra! Práve som sa potkla o tašku tej kravy Alice, s ktorou mi je z nejakého neznámeho dôvodu súdené obývať izbu na internáte.

Keď moje oči zahliadnu jej dlhé vlnité vlasy, ktoré jej všetkými stranami a smermi ležia na odfukujúcom chrbte, predsa ma prebodne tŕň závisti. Aj keď len veľmi malý.

Jej vlasy majú krásnu farbu, síce hnedú, ale aspoň to nie je ten nudný myšací odtieň, na ktorý práve upieram zrak v zrkadle. Okrem toho mi toto ráno zvyšujú sebavedomie kruhy pod očami, ktoré by veľkosťou mohli konkurovať tým olympijským. Dokonalý ranný vzhľad zakončuje červená vyrážka. Veľká.

Zabite ma.

• • •

Z izby vyjdem o pol ôsmej, s pozdravom sa neobťažujem. Raňajkovať nemám v úmysle, aj tak sa každým vážením moja depresia len prehĺbi.

Kráčam smerom do gitarovej učebne, síce pol hodinu pred vyučovaním, ale chcem sa ešte trochu rozohrať.

To je tu, na konzervatóriu, najlepšie. Čím viac cvičíte, tým vzornejším študentom ste. Skromne sa teda priznávam, že ja som jedna z tých najzodpovednejších. Prvýkrát v živote.

Otvorím obrovské sklenené dvere a zisťujem, že som tu prvá. Ledva si však skúsim G-dur a D-dur, už sa schádza náš prvý ročník.

Tvorí ho 25 študentov. Šiesti sme si zvolili hlavný nástroj akustickú, prípadne elektrickú gitaru. Hodiny zvykneme mať individuálne, tento mesiac sa však schádzame trikrát do týždňa, vždy ráno o ôsmej. Nacvičujeme na koncert, ktorý sa uskutoční dvadsiateho ôsmeho októbra.

Našou veliteľkou je triedna učiteľka Nemcová. Tá sa tvári pri nácvikoch ešte (!) serióznejšie ako obvykle.

Priblížim vám systém, ako to na tejto škole chodí. Vy venujete každú sekundu voľného času hudbe. Každú. Študenti sa pretrhávajú, aby si ich profesori všimli. Profesori na oplátku vidia iba to, čo chcú a koho chcú.

V našej malej gitaristickej skupine je to Barbora. Už ju vidím vchádzať do učebne, usmeje sa na mňa štýlom, aká som poctená pohľadom takej bohyne.

Ja si od nej držím odstup, ako aj od väčšiny hudobných snobov jej typu. Vlastne od všetkých snobov. A veľmi sklamane musím skonštatovať, že to je veľká prevaha na našej škole.

Aha, už sa schádzame. Nič, nič, nie, ani s týmto sa nebavím. Kedy už konečne dojde?

Ak vám práve v hlave vznikla otázka, tak nie, vy vtipálkovia, ani náhodou nevyčkávam na učiteľku. Tá veľmi výnimočne mešká. A ja si kvôli mojej neprajnej kamarátke nemôžem tento perfektný pocit vychutnať, keďže sa totálne nudím v spoločnosti týchto... ehm, ľudí bez jedinej normálnej bytosti od nás. Ja... Počkať, už ju vidím!

Maťa je veľmi vtipná osôbka. Dochádza a nebýva na internáte, čo je častým dôvodom jej ešte častejšieho meškania. Napriek jej chaotickej povahe, občasnej zábudlivosti a roztržitosti - tú máme spoločnú - ju človek musí milovať. Navyše je jediná, s kým sa tu dá rozprávať. Aj keď práve teraz na ňu tento opis veľmi nesedí, keďže fučí ako ranený bizón po zápase, okuliare nakrivo a tvár červenšia než jej - nové - červené nohavice. A hlavne z nej vychádza čosi ako:

„Hhhch, tak... Takmer som t... to nestihla!"

Ako skúsený, pravidelne meškajúci študent, jej dobrosrdečne dám pár rád.

„Nádych, výdych, nádych... Najprv buď schopná kľudnej výmeny dýchacích plynov, potom mi vyrozprávaj tvoje určite výrečné vysvetlenie o dôvode zameškania."

„Ale nie, ani nie. Len som bežala cez celé Staré mesto na autobus - zaspala som - a aj tak som ho zmeškala. Tak som musela čakať na ďalší. Ten sa uráčil dojsť sedem minút neskôr, ako mal. Aspoň som si ale medzitým stihla pozrieť v stánku nový časopis, vieš ten, o ktorom som ti hovorila, ten s tými trikmi ranného bleskového líčenia a..."

Okay, ďalej už nepočúvam. Toto je Matin typický stručný spôsob prerozprávania banálnych udalostí. Preberie ma ale nasledujúce meno...

„Miša? Či koho?" informujem sa.

„Hej, nastúpil zastávku po mne."

„No a?"

„No a nič. Bol ovešaný frajerkou."

„Aha."

Maťa nie je ten typ zranenej citlivky, ktorej srdiečko prebodne ako šíp každé stretnutie s jej vysnívaným mužom. Nie, na to je príliš veselá a pri zmysloch. Momentálne vyzerá skôr...

„Nepotrebuješ kýbel, Mati?" pýtam sa opatrne s náznakom pobavenia v hlase.

Odpovede sa očividne nedočkám, keďže v tom momente prichádza na scénu snáď až príliš sebavedomým krokom naša milovaná učiteľka.

„Adamcová, ako to vyzeráte? Čo ste si práve odbehli maratón?" pýta sa Mate a zasmeje sa na svojej otázke, pravdepodobne myslenej ako vtip. Pritom Maťa vyzerá s tými červenými líčkami a trošku strapatými vlasmi zlato. Rozhodne lepšie než tuto veliteľka v mimoriadne nelichotivom saku a takých čudných topánkach, aké by si asi človek zobral do vesmíru, kde by ho, našťastie, nebolo vidieť. Kiežby sme mohli túto premúdrelú ženu poslať na Mesiac. Hm, snívaj ďalej, Naďa.

„Ospravedlňujem sa, študenti, Jožko mal sťažnosti na 3. ročník, tak sme museli prekonzultovať následné tresty," vysvetľuje nám.

My sa chápavo uškŕňame za jej chrbtom. Vieme totiž čítať medzi riadkami a hlavne vieme, ako táto babizňa "konzultuje" s naším školníkom Jožkom.

„Sme rozohraní, áno? Hneď si to skúsime. Najprv mi každý pekne zahrá svoju časť."

Ja som tú svoju cvičila každú voľnú minútu. Dala som si na tom super záležať a venovala som tomu fest veľa úsilia. A hádajte, ako to skončilo!

„Ale, Barborka, vidno vašu tvrdú prácu. Dotiahnete to niekam, to mi verte! Vy ostatní si ju ešte raz vypočujte."

Som totálne demotivovaná. Schádzam dolu schodami, vojdem do izby a hodím sa na posteľ. Nie, takto to nenechám. Ja to ešte všetkým slepým hlupákom ukážem!