Music: On, World: Off

XXXI.

Naďa

Človek by si myslel, že víkend bez spoločnosti po takej dlhej dobe spôsobí samotárovi vďačné slzy šťastia a široký úsmev na jeho dojatej tvári. Ešte vo štvrtok by som si to myslela aj ja. Keď sa však na druhý deň zabuchnú za Alicou dvere a nadíde dlho očakávaná chvíľka, uvedomím si, že po tých týždňoch strávených výhradne v spoločnosti (dokonca aj prázdniny!), mi ticho píli uši a pokoj dráždi zmysly.

Chytím do ruky knihu, no po pár minútach si uvedomím, že som sa ešte neprekúsala ani venovaním. Skúšam si teda brnkať pár skladieb na gitare, ale hrám tak mizerne, že ju radšej ihneď odložím naspäť. Všimnem si, ako sa mi pritom trasú ruky a odrazu mi príde teplota na izbe nižšia o také štyri stupne. Hodím sa na posteľ a hľadám útechu v mojej osamelej známej priateľke, stene naproti.

Rozmýšľam, či som mala pred rokmi predchodcu, ktorého by očarila rovnako, ako mňa opätovne očarí každý piatok strávený na internáte. Napadne mi, že je odo mňa škaredé, že som ju ešte ani len nepomenovala, no túto rezervu okamžite napravím.

„Ela," počujem svoj hlas sprevádzaný jedine tikotom hodín v pozadí, „Ela. Kto vie, koľko hudobníkov si už sledovala zaspávať a vstávať."

Zrazu sa neubránim smiechu a krútim hlavou nad tým, ako psychopaticky táto scenéria pôsobí. Zapáči sa mi to a tak pokračujem.

„Určite sa v podobných veciach vyznáš lepšie ako hociktorý skúsený macher z nášho ročníka," mrmlem si popod nos, neuvedomujúc si, kam sa môj rozhovor s Elou vôbec uberá.

Opäť si prehrávam ten moment. Mohla by som vám opísať každú sekundu, každé jedno naše gesto - a verte mi, že by som to skutočne dokázala -, aj tak by ste pocítili len slabé odlesky toho, čo som pocítila ja.

Zase a raz sa posadím za gitaru na mojom najobľúbenejšom mieste tejto planéty, v našej učebni, kde mám hodinu so Samom. Sústredím sa na svoje dlhé prsty a snažím sa zdolať to odporné technické cvičenie, ktoré dostanem za úlohu na začiatku každej hodiny.

V najťažšej pasáži zotrvám, a práve keď mi ujde z úst víťazoslávny jasot, sa ozvú tie škaredé falošné tóny.

„Sakra," hlesnem a zvesím hlavu. Očakávam, že keď zdvihnem pohľad, budú ma prepaľovať dve nekompromisné čierne oči. Namiesto toho zachytím na jeho tvári...úsmev? Áno, skutočne to bol úsmev. Z jeho očí necítim chlad. Nie. Skrýva sa v nich niečo neurčité, čo ma prinúti hľadať v nich jasnejšie odtiene. Sú plné dobroty a čistoty, no nie sú také prosté...

Snažím sa prísť na ich ďalšie odtiene, keď sa ponorím do bezsenného spánku. A ako ďalší večer z mnohých ma k nemu doprevadia tie čierne oči.

● ● ●

Ako vycucnutí sa vlečieme z kabinetu Nemcovej. Mám obavy, že za svojho štúdia príliš usilovne navštevovala prednášky „Ako zraziť dolu sebavedomie svojich zverencov?", či „systematické šikanovanie žiakov".

Zavolala si nás do svojej svätyne na výsluch, ako to dopadlo s našimi mentormi, či sme sa správali profesionálne, a či má dôvod dať nám jeden zo svojich demotivujúcich preslovov, ktoré ona nazýva konštruktívna kritika. Dôvod sme jej na to, ako obvykle, nedali, ale nejaký sa predsa len vždy nájde, všakže?

„Podľa mňa má krámy," hľadá príčinu Andrej.

„Dobre ona," zasmeje sa Lexie a ako na povel sa k nej v okamihu pridá jej drahý.

„Nie, len je nasratá, že boli mentori pridelení k takým nespoľahlivým zverencom," podráždene vyhodnocuje Alica. Po vyslovení dvoch nadávok v jedinej vete z Aliciných úst ohromene vypleštím oči a všetci sa na ňu prekvapene pozrieme.

Chvíľu kráčame v dusnom tichu a akurát obchádzame triedu, odkiaľ sa ozýva krásne prelúdium. Tieto jemné zvuky sa ale asi nepáčia Nikovi, ktorý ich, prirodzene, musí prerušiť.

„Podľa mňa má tie krámy."

A to ešte nevidela môj budúci účes.

● ● ●

Večer sa s Alicou, obe v pyžamách, ja s turbanom na hlave, plížime internátnou chodbou a kráčame k izbe Terezky a Lily. Baby varia párky a neuverili by ste, aké je tieto dve začínajúce kuchárky zábavné sledovať v kuchyni. Naposledy sa im párky vo vode rozpadli, takže sme si to na tanieri rozpučili do párkovej kaše. Nechcem zásluhy prisudzovať len im, veď pomáhali pomaly všetky spolužiačky.

„Čaute," pozdravíme sa veselo, keď dorazíme do cieľa a už po necelej minúte by ste za dverami počuli len náš hurónsky rehot. Verte mi, že od dievčenského chichotu má ďaleko.

Keď sa začneme príliš jašiť, uterák na hlave mi zavadzia, takže ho nevedome stiahnem dolu. V zrkadle spokojne zbadám, ako mi mokré vlasy dopadnú na plecia, a keď sa otočím, nájdem ich všetky tri zmeravené stáť.

„Naďa?!" počujem Terezu.

„Chcelo to zmenu, nie?" poznamenám s úškrnom, potešená ich prekvapenou reakciou.