Music: On, World: Off

XXIX.

Alica

„Ty kokso!" vyletí mi z úst prekvapený výkrik, keď si v sobotu ráno ako rutinnú záležitosť otvorím mailovú schránku a tam na mňa vyskočí e-mail od samotnej Nemcovej.

„Čo sa stalo?" nezaujato sa spýta Naďa, zatiaľ čo si češe svoje včera nafarbené vlasy. Musela o túto službičku poprosiť Maťu, keďže už aj nasleplá Bôbová na angličtine skonštatovala, že jej farba odrastá, a Maťa bola jediná ochotná na seba toľkú zodpovednosť vziať.

„Prišiel mi mail od Nemcovej," odvetím šokovaným hlasom a rýchlo ho rozkliknem. „Preposlala mi správu od Karvaya! Ohľadne toho projektu, čo nám vo štvrtok hovorila."

Naďa okamžite odhodí kefu a pribehne ku mne. „Čo píše?"

„Že...," preletím mail očami, „dátum sa ešte upresní podľa počtu účastníkov, ale vybrali pre nás mentorov. Každý máme svojho. Podáš mi mobil, prosím ťa? Toto by sme mali oznámiť ostatným."

Neochotne sa načiahne po môj mobil, ale hneď sa zvedavo pýta: „A koho mám ja?"

„Hm, Danišová... Ty máš nejakého Jozefa Za...Sa... Jejda, chcelo by to Attilu, aby to meno prečítal! Píše sa Z-S-A-P-K-A."

„To vážne?" Naďa sa zaškerí. „Toho Nemcová každú umeleckú prax ospevuje ako boha!"

Obe sa rozosmejeme, keď si predstavíme Nemcovej závistlivý výraz, keď si prečítala, kto bude učiť Naďu. Celkom vážne ľutujem, že som ju v tom okamihu nevidela.

Naďa sa spokojne rozvalí na svojej posteli. „No nie sme my úžasní?" uškŕňa sa. „Chcú nás tí najlepší hudobníci! Ty máš Karvaya, že?"

Potešene sa usmejem a prikývnem. Zase budem mať hodiny s mojím veľkým hudobným vzorom!

„Idem rýchlo napísať ostatným," oznámim trochu zbytočne – veď čo iné by som mohla robiť, keď informácie z Karvayovho mailu prepisujem do mobilu? „Potom sa ešte učešem a môžeme ísť."

Naďa zašomre, že fajn, a strká si do tašky balíček vo farebnom papieri. Je divné, že sa niekam chystáme spolu? Jasné, že je. Lenže tentokrát je to všetko kvôli Tomášovi – v utorok mal osemnástku a dnes ideme vo veľkom oslavovať. Dobre, nie vo veľkom, bude nás aj s oslávencom len päť, ale teším sa ako malé decko. Veď som Tomáša nevidela už skoro mesiac! To, že sme si aspoň tri hodiny denne písali, sa neráta.

Celá šťastná sa usmeje pri predstave, že už o chvíľu budem môcť objať svojho chlapca a zablahoželať mu k dospelosti, haha, a potom sa rýchlo pustím do vyťukávania SMS-ky. Odpovede prídu temer okamžite.

JA:
Čaute, ľudia. Dnes prišiel mail o tých kurzoch, čo vravela Nemcová – dátum sa ešte nevie, ale pridelili nám fakt dobrých mentorov :) Andrej, ty máš Jožka Luptáka (vraj je prísny :D), Dano – Marián Lapšanský (nepoznám), Lexie – Aleš Brichta (dúfajme, že nespieva operu :D) a Niko – Martin Adámek. Ideme do toho, však?

DANO:
Ježiš. To bude nejaký starý dedko, stavte sa...

ANDREJ:
Na mňa bude milý :D

LEXIE:
Nie, neboj :) Je to metalista.

NIKO:
A to je zas kto? Ala, vygoogli mi ho!

JA (DANOVI):
Všade o ňom píšu, že je výborný pedagóg.

JA (ANDREJOVI):
No, nie že by som pochybovala... Veľa šťastia :D

JA (LEXIE):
Och, tak to je super! Gratulujem! :)