Music: On, World: Off

VII.

Ahojte,
prosím, prepáčte nám, že sme vás nechali tak dlho čakať na pokračovanie nášho príbehu... Žiaľ, nie vždy sa darí uverejňovať ďalšie časti tak často, ako by sme si priali. Keby vám však naša tvorba veľmi chýbala, môžte si pozrieť naše dva nové príbehy, ktoré sme začali pridávať. :D Ďakujeme :)

Sariron

- - - -

Naďa

„Áno, mami, veď cez víkend si vždy čítam Tomášove poznámky," ukľudňujem ju a prekrúcam nad ňou oči. Aj tak si však môžem blahoželať. Už len to, že môžem chodiť na konzervu a nemusím pitvať žaby, je zázrak.

Rodičia zo mňa vždy chceli zubárku. Potom zhovievavo pristúpili na hocijaký iný odbor týkajúci sa lekárstva, ale keď videli, že ani týmto návrhom nie som ohúrená, nechali mi voľnú ruku. Predpokladám však, že očakávali skôr právničku, ako hudobníčku.

„A jazyky ako, Naďka? Nezabudni, že angličtinu potrebuješ, aj keby si skončila ako smetiarka. Čo ti, dúfam, nehrozí!" rýchlo na mňa presunie svoj pohľad a prísne stisne pery.

„Ježiš, samozrejme, že neštudujem nato, aby som sa vyvážala v smetiarskom aute," ohradím sa a s chuťou sa zahryznem do vlastnoručne upraženého lososa. Tieto moje kulinárske pokusy mi už neskutočne chýbali - je super byť doma.

„Ako sa darí Tomášovi? Vôbec si nestíhame volať a naposledy som ho videla v kaviarni, kde sme si toho nestihli veľa povedať," pýtam sa zvedavo.

„Má sa výborne! Som na neho taká pyšná! Vo svojej budúcej profesii sa úplne našiel - už dokonca premýšľa aj nad tým, ktorá vysoká škola bude preňho najlepšia. Stavím sa, že..."

„Počkať, a prečo tu vlastne nie je ocko?" preruším ju.

„Má nejaký ťažký prípad, stále musí byť v pohotovosti," odpovie mi s povzdychom.

Všetko by bolo jednoduchšie, kebyže nemusí každý deň dochádzať do Bratislavy. Bývame v Leviciach, čo, samozrejme, nie je až taká vzdialenosť, ale pokiaľ tak cestujete dvakrát denne, stratíte tým dostatočne veľa času, aby vás to znervózňovalo.

„Asi idem spať, som strašne unavená," oznamujem popri zívaní, aj keď si, samozrejme, ľahnúť neplánujem. Odšuchcem sa po schodoch do izby a plánujem zajtrajší deň. Okrem toho, že sa musím naučiť na štyri písomky a zopakovať skladbu na gitaru, mám v pláne ešte menšie prekvapko.

• • •

„To znie dobre," nakukne Tomáš do izby a počúva moje pokusy na vystúpenie o dva týždne.

„Tomáš!!!" prudko hodím gitaru na posteľ a bežím ho objať. „Kedy si prišiel? Včera som ťa už nestihla..."

„Okolo dvanástej, boli sme ešte s chalanmi vonku. Ale ty sa pochváľ, už si v sebe objavila klasického virtuóza alebo budeš radšej rockovou hviezdou?"

„Hmm, asi zostanem pri svojom rocku," usmejem sa a vzápätí sa odhodlám položiť mu veľmi dôležitú otázku. „Tomáš, mám na teba jednu vážnu otázku," začnem a cítim sa smiešne, keď s tým idem práve k bratovi. „No, ja som tak rozmýšľala... Vyzerala by som čudne s červenými vlasmi?"

Pozrie na mňa mierne ohúrene a odmlčí sa s pobaveným výrazom. Chvíľku sa po niečom obzerá v izbe, kým nenájde hľadaný objekt.

„Na," podá mi moju parochňu - červených pramienkov kvalitou pripomínajúcich slamu - , ktorú som dostala ku kostýmu morskej víly na maškarný ples v štvrtej triede.