Music: On, World: Off

XIV.

Ahojky,

ako sme sľúbili, po jedenástich dňoch tu máte novú kapitolu :)

Túto dnešnú venujeme LonyTina, kráľovnej opisov... Keď si mi zakázala chváliť ťa v komentároch, dievča zlaté, máš to rovno tu :D Takže ak sa tu nachádza niekto, kto ešte nečítal Dievča z neznáma alebo The Listener (aj keď pochybujem, že niekto taký je.. :D), šup-šup napraviť to!

Nuž a my len dúfame, že sa vám táto kapča bude páčiť :)

Sariron

Alica

„Prázdniny, prázdniny, prázdniny!" nadšene mi znie v hlave. Síce iba štvordňové, ale predsa sú!

Cestujem domov, avšak tentokrát nie vlakom, ale - veľmi honosne - autom. Tatino si prišiel vyzdvihnúť svoju stratenú dcéru. Pôvodne som mala ísť do Martina k mamine, ale nakoniec sme sa dohodli, že štvrtok a piatok strávim v Trenčíne a zvyšok v Martine.

„Dáš si niečo?" znie prvá Luciina otázka, keď vystúpim z auta. Už je z nej pravá domáca gazdinka dbajúca o pohodlie svojich návštevníkov.

Hodím rýchly pohľad na hodinky. Štvrť na desať. „Ehm... Nie, ďakujem."

Lucia s úsmevom prikývne. „Takže už len Haydar je tu ten, čo sa napcháva hocikedy a hocičím."

Haydar je meno môjho tata. Haydar Camçi. Krásne, rýdzoslovenské meno, však?

„Anička už spí?" overujem si.

„Už dlho," zasmeje sa Lucia. „Chodieva spať už po večerníčku."

Napriek mojej urputnej snahe nedať najavo únavu sa mi nepodarí skryť zívanie.

„Tuším už idem aj ja," postavím sa. „Dobrú noc!"

• • •

„Anička, stoj! Ani? Ani, kde si?"

Asi takto to vyzerá, keď sa vyberiete na prechádzku po úplne neznámom meste s totálne hyperaktívnou malou osôbkou. Najskôr som stratila prehľad o tom, kde sa nachádzame, a teraz už neviem nájsť ani vlastnú sestru. Som to ja ale zodpovedná osoba!

„Anička!" vykrikujem po celej ulici. „No tak, prestaň s tým! Vylez! Ani, prosím!"

„Hľadáte niekoho?" ozve sa za mnou hlas. Keď sa otočím, zbadám muža s výzorom bezdomovca, dlhými mastnými vlasmi, chýbajúcimi zubmi a veľmi "príjemnou" vôňou. Nemám najmenšiu chuť sa s ním baviť, ale... čo ak videl Aničku?

„Áno," zašomrem potichu.

„Také malé dievčatko v modrých šatočkách?"

Ani mi nenapadne, že by to mohla byť nejaká pasca, okamžite vyhŕknem "áno!" Mama by zo mňa teda nadšená nebola...

„Tak tá sa hrá s mojím psom tu za rohom," roztiahne chlapík pery do úsmevu.

„Psom?!" vykríknem zdesene a hneď sa rozbehnem udaným smerom. Veď čo ak má ten pes blchy alebo besnotu?! Pri takomto majiteľovi by som sa ani nečudovala.

„Ani, čo to robíš?" vyletím na ňu s výčitkou, keď ju uvidím čupieť pri starej fene jazvečíka. Vzápätí si však uvedomím, že aj mne vždy bolo ľúto, keď som niečo robila s dobrým úmyslom a dospelí mi vynadali, takže zmením tón. „Našla si psíka?"

„To je Wendy," blažene sa usmeje moja sestrička. „Stará sa o ňu tento ujo. A pozri - má bábätká!"

Zmienka o bábätkách sa týkala fenky, nie uja. Až teraz si všimnem krabicu ležiaci pri Wendy. Je vystlaná flaneľovou košeľou a sú v nej tri maličké šteniatka. Anička je nimi zjavne totálne očarená.