Music: On, World: Off

V.

Naďa

„Áááá!" zarevem na našu malú nevyvetranú triedu, keď sa takmer skotím zo stoličky. Našťastie, nikto si nevšimol môj začervenaný ksicht od hanby, keďže Nikov záchvat (smiechu) bol dostatočne dominantný.

„To dievča nemá chybu!" prefuní cez smiech a pohľady nesúhlasu jasne vyjadria svoj názor.

„Dobre, trieda, sadnime si na svoje miesta - áno, Naďa, ja viem, že som skvelá, ale zase k nohám sa mi skutočne hádzať nemusíte," zahlási Kyslá s príchodom do triedy. Nerobím si srandu, fakt sa naša etikárka volá Kyslá. Aké výstižné.

S otrávenými grimasami sa vrátime na svoje miesta. Tento raz sa nehúpem.

Nechápem, ako môže mať tá ženská tak veľa energie.

„Nezívaj!" napomína ma Maťa. S uslzenými očami na ňu pozriem pohľadom, ktorý ju prinúti prestať s komandovaním.

„Ehm... Dúfam, že tá kvapka, čo ti steká po líci, je výsledkom únavy, nie žiaľu," komentuje s otázkou v hlase.

„Nevedela som zaspať, tak som do noci cvičila a teraz sa cítim a vyzerám ako troska."

„Niečo mi hovor. Nemcová sa rozhodla povzbudiť nás neustálym nátlakom. Obšťastňuje nás skoro takou pozornosťou ako Barču. Ale iba skoro."

To mi pripomenie včerajšiu návštevu na našej izbe. Najprv som bola slušne vytočená zo vzájomných sympatií môjho brata a... kamošky Alice. Šok z návrhu od Barbory ma ale dostatočne vystresoval, takže namiesto hnevu nahradila jeho miesta eufória z toho, ako sme ju - teda ona - poslali do prdele.

„Danišová, vôbec sa nezapájate do kolektívu! No tak, vyjadrite aj vy svoj názor!"

„Názor na...?" šepkám Mati.

„Vzostup empatie v dnešnom svete."

Pozriem na Maťu pobaveným a zdeseným pohľadom zároveň.

Vo vašom vlastnom záujme vás s detailami zvyšku hodiny obťažovať nebudem, stačí len dodať, že to boli... bludy.

• • •

Na chodbe stretnem Dana a Nika v zapálenom rozhovore, môžete trikrát hádať tému diskusie.

„Aspoň by sme boli niečím originálni.. Bože, len si predstav, ako brutálne by to vyznelo v kontraste s Bachom, len..."

„O čo ide?" preruším Dana s nedočkavosťou.

„Máme to, Naďa, máme vybratú prvú skladbu!"

„Aha, to som rada, že sme to spolu vybrali. Čo je to za pesničku?"

Niko a Dano si vymenia veľmi dôležité pohľady.

„The Call Of The Mountains," vyhlási Niko.

„Ehm, super," reagujem s trápnym pocitom. „A to je čo?"

„To si zo mňa robíš srandu!" zdesí sa Dano. „Ty nepoznáš Eluveitie?!"

„Nie."

„Ježííš, a s touto sa bavím."

„No prepáč!" trochu urazene zvolám.

Chvíľku po tom, čo to poviem, počujeme zvonenie, takže sa každý vyberieme svojou cestou - chodbou, dohodneme sa však na porade cez veľkú prestávku.

Takže sa vydám na cestu na klavír, kde sa dozviem nepríjemnú správu - Rosie, ako voláme našu učiteľku, je chorá. Čo znamená, že mám voľnú hodinu.