Music: On, World: Off

XXVII.

Lexie

Vyskakujem od radosti, keď sa mi konečne po hodine telefonátu s mamou na tému  „pusti ma na Eluveitie, prosííím!" podarí túto osobu obmäkčiť. Najprv som si to u nej zavarila tým vyhlásením, že už aj tak mám lístok a tak jednoducho musím ísť (no ale povedzme si, toto je len a len Danova chyba, keďže nám akože pre istotu všetkým trom kúpil lístky dopredu a prehlásil, že sa potom vyrovnáme). Ako každý správny rodič sa teda aj moja mama zaťala a pripomenula mi, že sama na žiaden koncert rozhodne nepôjdem a hotovo. Skúsila som teda argumentovať tým, že nejdem sama a nemusí sa o mňa báť. No a v tom momente som si to celé ešte viac skomplikovala.

„Takže mi vlastně říkáš, že jdeš na koncert nějaké metalové kapely s kamarádkou a já se jako nemám obávat, jo??" vytkla mi najprv.

„Vlastne nie s kamarátkou," zamrmlala som veľmi nenápadne, no keďže sme spolu skypovali, určite si to musela všimnúť. Už toľký raz mi došlo zvláštne, že ja na ňu hovorím po slovensky, zatiaľ čo ona na mňa po česky.

„Počkat, počkat! Že ty tam jdeš se svým klukem?! No probůh, to snad ne!" Na obrazovke počítača som zbadala jej zdesený výraz. Potom však povedala niečo, čo ma neskutočne prekvapilo a pobavilo zároveň. „Ty máš kluka a ani mi o tom neřekneš? Co jsi to za dceru? Povídej, honem. Je hezký?"

„Nie!" vyhŕkla som a v zápätí mi došlo, že táto odpoveď asi vyznela vtipne. „Teda, nie, že by nebol pekný, ale nemám frajera... Eeeeeee..." nepodarí sa mi vykecať. Prezradila som práve svojej mame, že sa mi asi páči Andrej? Hups.

Mama pretočila očami. „To zase bude dráma!"

Našťastie sa mi napokon podarilo vysvetliť jej, že na koncert chcem ísť s dvoma chalanmi z našej kapely. No a mama povedala neurčité áno, čo v preklade znamenalo asi niečo ako „si mladá, niekto ti ublíži, bojím sa o teba, ale chcem pre teba len to najlepšie, tak teda choď skôr, než si to rozmyslím".

•  •  •

Nervózne stepujem v autobuse, ktorý už každú chvíľu zastaví na mojej cieľovej zastávke hneď vedľa Randalu. Som absolútne zaslepená túžbou byť už vo vnútri a neskutočným nadšením z toho, že už o malú chvíľu uvidím Eluveitie na vlastné oči. No a to až tak, že mi ani nenapadne pozrieť pred seba, či náhodou niekoho neznámeho nezrámujem pri výstupe z polorozpadnutého vozidla MHD. Mám predsa prednosť, či nie? A dvakrát tak mi už teda nenapadne, že by som mohla skočiť Andrejovi rovno do náruče. Od neho by som asi skôr čakala, že mi ako džentlmen ešte ustúpi. Ako fatálne sa mýlim, mi dojde až v momente, keď ma zovrie v náručí a začujem jeho pobavený hlas.

„Teda, takéto vrúcne zvítanie som nečakal. Ahoj."

Zachichocem sa. Asi mi už preskakuje z toľkej radosti, no napriek tomu som nečakala, že takto zareagujem.

V ošiali, ktorý nastal pred klubom, zbadám Dana vysmiateho od ucha k uchu v spoločnosti mne neznámeho dievčaťa. S Andrejom sa rozhodneme ich poctiť svojou prítomnosťou.

•  •  •

„A Inis Mona?!" rozčuľujem sa, keď aj Chrigel odíde z pódia a zo sály sa začnú hrnúť von ľudia. Nemôžem uveriť tomu, že by nezahrali Inis Monu!

Otočím sa k Andrejovi, ktorý však iba bezmocne zdvihne ruky do vzduchu a hodí po mne ksicht typu „prosím, nebi ma, ja ani netuším o čom hovoríš". Prekrútim nad ním očami a uškrniem sa.

Publikum so mnou však, zdá sa, súhlasí. Čím viac ľudí odchádza, tým hlasnejšie sa po miestnosti ozýva skandovanie tých, čo zatiaľ zostali. Väčšina kričí meno skupiny a snaží sa ju tým privolať späť. No a zopár z nich vykrikuje názvy pesničiek, ktoré by chceli ešte počuť. Napriek očakávaniu ma prekvapí, keď sa na pódium predsa len opäť vynorí Anna nasledovaná zvyškom skupiny.