Music: On, World: Off

XVI.

Lexie

Stratila som občiansky... Naozaj, žiadne žarty, neviem ho nikde nájsť. Beznádejne behám po učebni javiskovej reči namiesto toho, aby som šla na taliančinu. No tak! Musí tu niekde byť, prosím!!

Zisťujem, že už teraz meškám pár minút, vybieham z prázdnej triedy a uháňam na ďalšiu hodinu, celá rozhodená zo straty svojho "milovaného" preukazu. No kto by nechcel prísť o kartičku so svojou fotkou, na ktorej vyzerá ako vrah z minulého storočia, a naškrabaným podpisom?

Do učebne taliančiny vtrhnem, samozrejme, celá zadýchaná a všetci na mňa kukajú ako na blázna. A že sa im nečudujem... Okamžite sa vyberiem do lavice, no zastaví ma zlý pocit z toho, že som sa neospravedlnila za neskorý príchod, a tak sa otočím a s malou dušičkou pricupitám k učiteľovi.

„Pán profesor, prepáčte, že meškám," vychrlím zo seba.

„Máš na to nejaký vážny dôvod, Davidová?" pýta sa ma Raban s vážnou tvárou.

„Nuž..." chvíľu premýšľam, či sa priznať pred celou triedou. „Stratila som občiansky a tak som sa bola pozrieť v triede, v ktorej sme mali predtým hodinu, či tam náhodou nie je," vykokcem napokon celá zahanbená svojou nešikovnosťou.

Minúta ticha, ktorá nasleduje, ma absolútne zožiera, no rozhodnem sa to vydržať a so zaťatými zubami stojím pri katedre. Lepší pocit už mám dokonca aj keď odpovedám, toto je prosto trápne.

„Dobre teda, sadni si. Nedám ti neskorý príchod, ale nech sa to už neopakuje!" povie nakoniec Raban a ja sa odšuchcem do zadnej lavice.

Ani neviem opísať, ako sa mi uľavilo, keď to povedal. Nie že by som bola nejaké extrémne poslušné dievčatko, no nepotrebujem mať kvôli strate občianskeho problémy ešte aj v škole.

Zvyšok taliančiny (a vlastne celého vyučovania) strávim s nedobrým pocitom z toho, že hneď poobede budem musieť zájsť na políciu. A to celkom sama. Už teraz mi je z toho zle.

• • •

Stojím pred bránou miestnej polície a čakám... Ani vlastne neviem, na čo. Zrejme ten kúsok odvahy, ktorý mi chýba k tomu, aby som vošla dnu a spýtala sa, kam mám ísť.

No tak, Alexandra, nebuď zbabelec!!

Len tak pre zaujímavosť - je to vážne, neznášam, keď mi niekto povie Alexandra a nieto ešte keď sa tak oslovím sama.

S povzdychom vykročím dnu a cestou otváram ťažké, staré skleneno-kovové dvere. Preboha, prečo to už nevymenia za niečo nové?! Veľmi nenápadne sa presuniem k plánu budovy a hľadám miesto, kde by som mohla nahlásiť stratu občianskeho, bohužiaľ neúspešne. Napadne mi však, že by to mohol vedieť vrátnik, a tak podídem k malému okienku napravo odo mňa a rýchlo premýšľam, čo povedať.

„Dobrý deň, prepáčte, že vás obťažujem, ale hľadám...Em..." zaseknem sa a nie a nie to dopovedať.

„Em? Mladá dáma, my tu žiadne "Em" nemáme. Takže sa buď vykecajte, alebo tam sú dvere." Vrátnik mi okamžite znepríjemní už aj tak nepríjemný deň.

„Viete, stratila som občiansky a potrebujem to nahlásiť," zahanbím sa. Občas premýšľam, prečo je na mňa väčšina ľudí nepríjemná. Teda hlavne pri prvom stretnutí. Možno kvôli piercingom, napadne mi okamžite, pretože to je vec, za ktorú mi moja mama vždy vynadá.

„Mladá dáma stratila občiansky! Na čo vy mladí myslíte?! Ja mám 56 rokov a za celý život som občiansky nestratil!"

„Ako keby som to spravila naschvál!" ohradím sa a uvedomím si, že som to práve fakt povedala nahlas. Och Bože, som to ja ale šikovný človek... Teraz sa brutálne hanbím, nechcela som to tak vybafnúť do prázdna.