Music: On, World: Off

XXIV.

Lexie

Opovržlivé pohľady piatich porotkýň po odohratí prvých dvoch skladieb stáli za to. Takisto aj znudené a ponižujúce vzdychy tesne predtým, než sme začali hrať svadobný pochod. Dúfam však, že si u nich zlý dojem opravíme práve touto skladbou a zatiaľ sa nám to celkom darí (teda aspoň si to myslím). Ak to predsa len nevyjde, posledná pieseň, čiže The Call Of The Mountains, ich absolútne zabije. A aj keď sme mali v pláne to týmto zaklincovať, určite nie až tak doslovne.

Doznievajú posledné tóny a zdá sa mi, že spolu s nimi pohasínajú aj drobné dočasne umiestnené reflektory, ktoré sú na nás namierené. Za necelé dve sekundy zistím, že sa mi to nielen zdá, ale je to aj realita. Toto je trápne, nielenže je táto toľko vyspevovaná a prechválená súťaž usporiadaná v obyčajnej ZUŠke, no ešte tu ani nefunguje elektrina. Mám chuť sa v tejto situácii zasmiať. Samozrejme nie že by to bola situácia, v ktorej sa patrí zasmiať.

„Prepáčte, prepáčte! Iba malý výpadok prúdu, asi chyba v zapojení, technik to už vyriešil!" vrúti sa dnu vystresovaná učiteľka, podľa ktorej výrazu usudzujem, že sem bola prinútená vojsť. Dosť by ma zaujímalo, či tým technikom myslela školníka...

Hneď ako ju porotkyne obdaria falošným úsmevom, vybehne opäť von a zavrie dvere, za ktorými je rozhodne menej dusná atmosféra než tu.

„Nech sa páči, nenechajte sa vyrušovať!" zaškrieka žena, ktorá má už svoje najlepšie roky rozhodne za sebou a podoprie si veľkú hlavu rukami. To ich až tak nudíme??

Znova rozozvučíme sálu a s dobrým pocitom sa chystáme predviesť našu poslednú, finálnu a neuveriteľne úžasnú skladbu, ktorá rozhodne o našom osude.

Keď sa už chystám vysloviť prvé slová, svetlá sa opäť zažnú, oslepia ma a ja zrazu nestíham s textom. No tak, teraz to nemôžem pokaziť! Je to veľmi náročné, no napokon sa mi podarí udržať si rytmus a tak v duchu zajasám.

„Against the waves with our swords in our hands,..."

Pri refréne sa poriadne rozšupneme a aj keď si to najprv nechcem priznať, nie sme sami. Jedna z porotkýň sa vžije do rytmu a začne bubnovať prstami po lavici. Neskutočne ma to poteší a nakopne. A to až tak, že tentoraz skoro predbehnem nástroje ostatných. Našťastie sa na poslednú chvíľu ustriehnem.

Čo si však neustriehnem, je široký úsmev, ktorý sa mi zjaví na tvári, keď zbadám Alicu, ako sa znova systematicky presúva po tom niečom, čo nazývajú pódiom.

Uvedomujem si, že nech táto súťaž dopadne pre nás hocijako, som šťastná a neskutočne hrdá - že sme sa do toho pustili, že sme sa nevzdali, že ma naverbovali, že sme utvorili taký skvelý kolektív a v neposlednom rade aj preto, že som si našla nových úžasných kamarátov. Poďme im ukázať, ako sa to robí!

• • •

„Ja som tak neskutočne rada, že to už máme za sebou!" rozplýva sa Naďa so žiarivým úsmevom.

„Aj ja!" žiari rovnako aj Niko.

„Ľudia, všimli ste si tú porotkyňu?!" vypytujem sa ešte stále roztraseným hlasom.

„Myslel som si, že som jediný!" vyhŕkne Dano a za chvíľu sa k nemu pridajú aj Alica (ktorá netuším kedy mala možnosť si túto drobnosť povšimnúť), Naďa a Andrej (ktorý zase vyzerá byť z tejto skutočnosti skoro tak nadšený ako ja).

So smiechom si pobalíme nástroje a všetko, čo sme mali rozložené v jednej z tried a chystáme sa opustiť budovu, keď zrazu...

„Baumgartner, Bielik, Camçi, Danišová, Davidová, Králik!" zastaví nás vypočítavý hlas Nemcovej. Naozaj ma celkom dosť pobaví, že naše mená práve vymenovala v abecednom poradí. „Už ste na odchode, ako vidím. Prajem vám pekný zvyšok dňa," vyprskne zo seba.