Music: On, World: Off

XXI.

Ahojte všetci! Dnes to nebudem zbytočne naťahovať, nech si môžete čo najrýchlejšie užiť Nadin narodeninový deň. Príjemné čítanie, snáď sa bude kapitolka páčiť! :)

Naďa

Moje narodeniny a nikto o mňa ani nezakopne. Dobre, ráno som dostala zlatý telefonát od rodičov, v ktorom sa mamina prvých dvadsať minút rozrušovala nad tým, aká som už veľká a vyspelá a stará slečna. Potom si ma vypýtal k telefonátu tatino, ktorý bol o niečo menej srdečný a po slušnom odrapkaní „Všetko najlepšie!" sa plynule presunul k môjmu zhoršenému prospechu. Jedna nezaslúžená trojka z angličtiny a už ma vidí prespávať prikrytú kartónovým papierom pod mostom. Samozrejme som sa vyhovorila, že ak hneď nepôjdem s kamarátmi oslavovať, urazia sa, takže musím ihneď teraz zložiť.

Lenže moji takzvaní kamaráti sa zo dňa na deň podozrivo vyparili. Zhodou okolností navrhli na dnes večer skúšku kapely.

Dúfam, že sa dovtedy aspoň jeden z nich objaví, ale obávam sa, že to plánujú ponechať ako veľké prekvapenie na večer, kedy sa snáď konečne dozviem, čo na mňa Niko s Maťou vymysleli.

Musím sa teda zariadiť podľa seba. Pustím sa do veľmi riskantnej činnosti, a to že nechám aplikovať na tvár masku z neurčitých gebuzín, ktorej výsledok by mala byť hladká pleť bez vyrážok a čiernych bodiek. Riskantná činnosť je to z hľadiska, že mi môže kedykoľvek do izby vojsť niektorý z mojich spolužiakov a uvidieť môj zeleno- modro- biely ksicht. Čo nie je láskavá predstava.

Za celý ten čas, čo bývam na internáte v Bratislave, som sa ani raz nevybrala preskúmať krásy nášho hlavného mesta.

Chytím poloprázdnu električku a o chvíľu sa už pretĺkam pomedzi japonských a rakúskych turistov. Počasie mi vyšlo, aj napriek húfom oblakov na oblohe je vzduch osviežujúco čerstvý.

Trochu sa pozastavím popri skupinke rozčapenej pri Čumilovi a divím sa, že im za fotku so sochou trčiacej z kanála stojí válať sa po mestských mačacích hlavách.

Spravím si menšie kolečko, míňam útulné kaviarničky, väčšie aj menšie reštaurácie, miniatúrne obchodíky so suvenírmi.

Prejdem k Michalskej bráne, zastavím sa v strede jej mosadzného kilometrovníka. Práve keď sa zahĺbim do hlbšieho preštudovania údajov o vzdialenosti jednotlivých miest ku mne podídu dve drobné dievčatká, obe s blonďatými kučeravými vláskami uviazanými červenými stuškami v dvoch vrkôčikoch. Jedno z nich pribehne do kruhu a prudko sa roztočí so zatvorenými očami, až jej musím z bezpečnostných dôvodov ustúpiť.

„Vykroč!" zavelí druhé dievčatko v momente, keď sa jej krútiaca sestra začne približovať k zlatému okraju. V zrýchlenom pohybe skočí takmer presne na jeden nápisov, rýchlo tvorí oči a foneteticky prečíta: North Pole.

„Babkaa, aká krajina je North Pole?" zakričia hlasno na pani v klobúčiku, ktorá sa práve zamračila na svoju veľkú mapu v rukách.

„Severný pól," ochotne im vysvetlím, keď vidím, že sa ich babka práve nemá k odpovedi. Všimnem si, že sa na ich tvárach neobjaví žiadny pohľad pochopenia, tak im priblížim primitívnym opisom približné súradnice.

„Mohla by som tam postaviť snehuliaka?" vypytuje sa to krútiace dievčatko.

„Mohla by si si tam postaviť každý deň dvadsať snehuliakov."

„To máš šťastie!" vzdychne si zasnene jej sestrička.

„Čo to je za hru? Vysvetlíte mi pravidlá?"