Music: On, World: Off

XXII.

Lexie

Potkýnam sa k pódiu. Cez dym (našťastie len cigaretový), každú chvíľu inou farbou blikajúce bodové svetlá a kopu ľudí, ktorí tvoria celistvú masu tiel, nevidím skoro ani na krok a tak sa len snažím nasledovať ešte stále mierne šokovanú Alicu, ktorá robí to isté, len s človekom pred sebou. Potajme dúfam, že sa nám spoločnými silami podarí dostať na pódium bez strát. V tomto chaose by sa nám totižto dosť zle hľadalo ostatných mladistvých účastníkov tohoto výmyslu.

Dotrepeme sa k tmavému závesu (farbu odhadujem na tmavú modrú, no v tomto svetle nesvetle ťažko povedať) a po jednom prechádzame do tesného priestoru za ním. Otáčam sa a s obdivom si prezerám zopár aparatúr aovládací panel, o ktorých by som nepovedala, že skončia na takomto mieste. Avšak zdanie možno klame, veď kto vie, ako to tu vyzerá cez deň bez všetkého toho ruchu.
Zbadám Nika spolu so Samom, stojacich na strmých schodíkoch vedúcich (tipujem) na pódium, ako sa o niečom bavia. Začínam mať strašnú trému a hrozí, že spanikárim a tak sa radšej zameriavam na to, čo robia ostatní.

Alica si akurát vyberá husle z puzdra a kontroluje, či sú v poriadku, Naďa narozdiel od nej (netuším kedy to stihla) už behá prstami po gitare a snaží sa zistiť, či je dobre naladená. Avšak nemyslím si, že to vie dokonale posúdiť, pretože napriek tomu, že záves zastavuje pomerne veľkú časť hluku, ktorý sa k nám snaží dostať, nejaké tie tóny sa ozývajú aj tu. Moje nevytrénované uši by v takomto hluku určite nevedeli rozoznať, či je nástroj pripravený podať dobrý výkon. Vlastne by asi nerozoznali ani trocha rozladené struny od tých ostatných. Naďa sa však tvári ako skúsený profesionál a teraz už nepochybujem, že celú situáciu bravúrne zvláda.

Periférnym zrakom vidím Andreja, ktorý sa opiera o veľký starý reproduktor a v rukách si prehadzuje paličky, ktorými bude onedlho tancovať po bubnoch.

Mám pocit, že všetci sú tu ako ryby vo vode. Iba ja som uviazla na suchu a neviem sa odtiaľ dostať späť. No dobre, Alica je tiež troška nespokojná, ale to bude zrejme len kvôli tomu, čo sa jej minule prihodilo s husľami.

Samo zíde po schodíkoch a ja zatajím dych. Trasú sa mi ruky a je mi zima, čo je celkom dosť absurdné vzhľadom na skutočnosť, že sa tu na sebe všetci mačkáme a je tu totálne horko.

„Decká, ste pripravení?" zvolá Samo a pre jeho šťastie prehluší burácanie bás a zaujme tak našu pozornosť.

„Asi áno," odvetí mu Naďa po chvíľke, čo sa nikto neozve.

Zoradíme sa ku schodom a čakáme, kým z pódia zíde celá Samova kapela. Prvý sa vynorí gitarista, poslednýkrát zamáva sklamanému publiku a potom sa náhli tak rýchlo, až sa skoro strepe zo schodov. Asi to, chudáčik, neodhadol.

„Ľudia?" osloví nás Niko.

Všetci sa k nemu otočíme a s napätím očakávame, čo povie.

„Máme jeden vážny nedostatok," povie vážnym hlasom, „nemáme žiadny názov!"

Strhne sa hlasná vrava o tom, ako by sa naša skupina mala volať. Počkať, počkať! Kedy sa z nás stihla stať ozajstná kapela? Ešte pred týzdňom či dvoma sme predsa boli len šiesti náhodní čudáci, ktorých spojila túžba po výhre v jednej priblblej súťaži.

Zo zamyslenia ma vytrhne Samo, ktorý sa nás urýchlene snaží dostať hore, aby nás už mal z krku. „Je čas, utekajte!"

„No zbohom!" vypleštím oči hrôzou.

„To bude naše meno, super!"