Music: On, World: Off

VI.

Alica

„Áno, mami, šaty mám zbalené," snažím sa upokojiť moju jemne hysterčiacu matku, ktorá má značné obavy z toho, že na svadbu cestujem sama. Pravdepodobne si myslí, že do Trenčína dorazím posekaná na drobno a možno dokonca aj osolená a okorenená.

Táto predstava ma celkom pobaví, v duchu už vidím, ako ma servírujú na svadobný stôl.

„Alicka, nesmej sa!" začujem z mobilu mamin hlas. „Nevidím nič vtipné na tom, že som ti povedala, že sa máš správať slušne a nehovoriť s nikým cudzím."

„Prepáč, mňa rozosmialo niečo iné. Tak, už som v poriadku dorazila na Hlavnú stanicu a je tu milión ľudí, takže ťa nepočujem. Zavolám ti, keď sa dostanem do vlaku, dobre? Papá!"

Maminu odpoveď už žiaľ nezačujem, pretože sa zrazu oproti mne vyrúti dav ľudí, akási žena do mňa vrazí kufrom a mne vyletí mobil z ruky.

„Doriti!" zanadávam, keď vidím môj milovaný telefón dopadnúť na zem. Displejom dolu, samozrejme.

„Camçiová, ako to rozprávate?" zdesene na mňa pozrie tá osoba, čo do mňa vrazila. V nasledujúcej sekunde si uvedomím, že je to Bôbová. Vedľa nej stojí jej čudesný syn a vyškiera sa na mňa. A dokelu.

„Echm.. Dobrý deň, pani profesorka!" pokúšam sa zachrániť situáciu, akosi si neuvedomujúc, že som to ešte zhoršila.

„Missis teacher," urazene ma opraví táto excelentná pedagogička. „A kam si sa vybrala? Ideš domov?"

No jasné, to som mohla čakať. Zase chce vedieť všetky novinky. Ale nech láskavo neráta s tým, že jej budem vešať na nos, že môj tato sa žení. To teda nie!

„K tatovi," odpoviem, a keďže tým považujem rozhovor za ukončený, zohnem sa po mobil, ktorý ešte stále tróni na podlahe.

S tlčúcim srdcom skontrolujem škody. Uf, našťastie len drobná prasklinka v ľavom hornom rohu.

„Tak príjemný víkend ti prajeme," rozlúči sa Bôbová a vezme syna, asi osemnásťročného chalana, za ruku. „Poď, Jožko, ideme."

„Alica!" otočí sa ešte Jozef. „Pozdrav odo mňa Simonku, dobre?"

„Dovidenia!" zahučím za nimi, Jozef to pochopí ako sľub, že pozdrav doručím, a s blaženým úsmevom nasleduje Bôbovú.

„Dúfam, že nejdú tým istým vlakom ako ja," zašomrem si.

Pomaly sa vyberiem smerom k 2. nástupišťu, kde je pristavený vlak smer Košice. Natrepkám sa dovnútra a s hrôzou zisťujem, že absolútne všetky kupéčka už sú obsadené a ľudia sa rozložili aj v tých uzučkých chodbičkách. Čože?! Veď som prišla dvadsať minút pred odchodom vlaku!

S povzdychom sa pretlačím okolo dvojice chalanov s pivovými fľašami v rukách. Niekoľko metrov za nimi položím tašku a husle na zem a pritisnem sa bližšie k oknu, aby som umožnila prejsť dievčaťu trochu plnších tvarov.

Vzápätí prestávam vnímať prúdy ľudí, prevažne študentov, tlačiacich sa okolo. Zapnem môj úbohý zranený mobil a pripojím sa na wifi. Medzi priateľmi na Facebooku nájdem Simonino meno.

So Simonou sme sa prvýkrát stretli na husľovej súťaži, keď sme mali sedem rokov. Vtedy sme, obe oblečené v bielych košieľkach, skladaných sukničkách, ružových pančuškách, s lakovkami na nohách a ohromnými mašľami vo vlasoch, túžili len a len po výhre. Ten rok sme sa rozdelili o tretie miesto. Odvtedy sme sa na súťažiach stretávali pravidelne a, samozrejme, mnoho vecí sa zmenilo. Zo súperiek sa stali kamarátky, aj skladané sukne a lakovky zostali už len v spomienkach.
Každá máme svoj štýl - Simona si oblečie sukňu alebo šaty len, keď ju donútite, ja si ich nosenie užívam. Okrem toho radšej zostávam pri klasických dlhých vlasoch, zatiaľčo Simona sa rozhodla pre radikálny zostrih úplne nakrátko. Kým ja sa návšteve očnej radšej vyhýbam, Simona považuje svoje okuliare za perfektný módny doplnok. Napriek tomu si perfektne rozumieme a práve preto teraz napíšem práve jej, aby som jej vyrozprávala zážitky s mojou milou angličtinárkou.