Music: On, World: Off

XXVI.

Alica

„Ježkove fúzy, to je ale krava!" šomrem v sobotu ráno pri pohľade na zabarikádované dvere do kúpeľne. Naďa mi pri odchode domov zanechala milý pozdrav v podobe rozheganej stoličky opretej o dvere a kartónovej krabice plnej mojich šampónov a krémikov, ktoré predtým boli rozložené v kúpeľni. Zase sme sa totiž pohádali.

Vo štvrtok – po vyhodnotení – sme strávili celý večer v meste a spolu s Matinou a Čobrdovou skupinou sme vymetali kaviarničky a bary. Čobrda (inak známy ako Vlado) po asi troch pohárikoch priezračnej tekutiny neznámeho názvu (nie, nebola to voda) dospel k názoru, že keďže sme všetci ešte stále navlečení v našich super kostýmoch z vyhodnotenia, mali by sme skúsiť behať po centre Bratislavy a pantomímicky sa strieľať. A tak sme šli. Človek neveril, aká môže byť sranda váľať sa v sukni po mačacích hlavách, keď na vás vysokoškolák Robo mieri imaginárnym samopalom, či sledovať, ako sa Maťa snaží zaujať správny lukostrelecký postoj a následne zastreliť Nika. Japonské fotoaparáty cvakali ako divé. No a potom sa to stalo. Okolo jedenástej sme sa dotrepali na intrák – vrátnik bol natoľko očarený Terčinou minisukňou (a, samozrejme, aj Lexinou pandou na hlave), že nám ustúpil a pustil nás hore. S Naďou sme sa ledva dostali do izby – čo si budeme klamať, obe sme boli trošičku spoločensky unavené, ako sa hovorí. A vtedy sa strhla hádka o to, ktorá pôjde prvá do sprchy. Poviete si, že to je predsa totálna hlúposť a máte pravdu, no dve jemne podtužené tvrdohlavé stredoškoláčky sú schopné sa kvôli takejto hovadine pohádať do krvi. Začala som to ja, keď som Nadi šplechla do ksichtu, že načo by šla prvá, keď si bude aj tak ešte hodiny písať s nejakými debilmi, o ktorých debilnosti zistí až po neviemkoľkých týždňoch a to tiež len vďaka tomu, že jej brat nie je taký slepá ako ona. Nuž a Naďa sa, pochopiteľne, urazila. Ja by som sa tiež, keby sa mi niekto vysmieval za jeden malý internetový omyl. No v tom okamihu mi to vôbec nedošlo. A odvtedy sme na seba zase hnusné, robíme si naprieky a ohovárame jedna druhú, kde sa dá. Chudák Niko je už totálne na nervy, pretože sa mu chodíme sťažovať obidve.

Uvoľním vchod do kúpeľne, rozčešem si vlasy, umyjem zuby a potom na displeji mobilu skontrolujem čas.

„Čože, deväť?!" zvriesknem zhrozene. Na druhú sme si dohodli stretnutie s Tomášom a dovtedy toho musím toľko stihnúť! Ani sa neunúvam prezliecť z pyžama, len schmatnem husle a začnem cvičiť. Okolo pol jednej ich však musím odložiť a zahrabať sa do skrine, aby som na seba našla niečo normálne. Nakoniec sa však na to vykašlem a vytiahnem obyčajné rifle s vysokým pásom, pravé britské vojenské kanady (dar od oca) a ružové tričko s nápisom Som v puberte. No a čo?. Na to si hodím hrubú mikinu, v peňaženke vyhrabem obedovú kartu a uháňam do intrákovej jedálne. Cez týždeň je takmer nemožné nájsť tu nejaké miesto, no teraz, cez víkend, sú skoro všetky stoly voľné. Rýchlo si prevezmem obed od usmievavej kuchárky a znudeného mladého kuchára a prisadnem si k Andrejovi.

„Ahoj," pozdravím ho. „Môžem?"

Prekvapene zdvihne hlavu od mobilu. „Á, ahoj! Jasné, sadni si."

„Čo si tu taký sám?" spýtam sa a vložím si do úst zemiak tvarom pripomínajúci mapu Afriky. „Lexie šla domov?"

Pretočí očami, no potom sa usmeje. „Lexie, zdá sa, nerada trávi soboty mimo rodinného kruhu. Najmä keď je svätého Mikuláša a ju príde z Prahy navštíviť mamina a brat."

„To znie logicky," poznamenám s plnými ústami, no Andrej sa vôbec nezatvári nesúhlasne. „A ty? Nechcel si ísť do Prešova za rodinou?"

„Ani nie," zamrmle a uhne pohľadom. Okamžite prestanem prežúvať.

„Čo sa stalo? Teda ak...ak nie som nezdvorilá.."

„Tatina včera zrazila auto. Previezli ho do Bratislavy," vraví ticho a po líci sa mu skotúľa slza, ktorú rýchlo zotrie.