Music: On, World: Off

IV.

Napriek tomu, že počet reads našej knihy z kapitoly na kapitolu klesá a nikto z vás v sebe nenašiel toľko obetavosti, aby nám napísal pár slov, v ktorých by vyjadril svoj názor, rozhodli sme sa, že sa týmto (snáď iba počiatočným) neúspechom nenecháme odradiť. Veď možno aj tomuto príbehu raz svitne na lepšie časy :) A preto tu máte novú časť :)
Užite si to a nezabudnite, že naša ponuka stále platí - pokojne nám povedzte, čo si myslíte, nech je to čokoľvek ;)

Sariron

-----

Alica

Sedíme v útulnej kaviarničke neďaleko intráku, ktorú sme s Nikom objavili minulý týždeň. Nachádza sa v jednej zastrčenej tichej uličke obklopená krásnymi starými domami s honosnými balkónmi a muškátmi v oknách. Presne môj štýl.

Celú túto štvrť mám veľmi rada, pretože sa tu cítim ako o niekoľko storočí dozadu, všetko tu doslova dýcha históriou. Aj táto kaviareň pôsobí, akoby tu bola už dlhý čas. Nie preto, že by bola nejaká ošarpaná a zastaralá. Je zariadená veľmi luxusne, absolútne pohodlná a s príjemnou obsluhou, ale má atmosféru minulosti.

Pre milovníkov histórie, ako som ja, je tu imitácia čajového salónika spred niekoľko sto rokov. Tí modernejšie založení si môžu svoju kávu vypiť na vkusných čiernych stoličkách za čiernymi stolmi.

Naša skupina sa uvelebila v tej historickej časti. A prečo? Lebo som to ja navrhla. Z toho aspoň vidieť, ako veľmi sa ma všetci boja, čo mi príde dosť vtipné, pretože ja v skutočnosti vôbec nie som taká drsná, ani nebezpečná. Avšak tento raz som rada, že vo svojich spolužiakoch vzbudzujem až takýto rešpekt, pretože túto časť kaviarne by som nemenila ani za nič.

„Ala, prestaň tu hádzať zamilované pohľady po okolí," ozve sa Niko, „a skús sa trochu venovať aj nám!"

„Čo si myslíte o nejakej folkmetalovej skladbe?" pýta sa Dano, metalový nadšenec. „To by sa dalo veľmi pekne spraviť."

Niko sa zatvári dosť znechutene. „To už radšej nejakého Bacha."

„Heej!" tresnem ho po hlave. „Bach je náhodou super!"

„Nepočítaj s tým, že ho budeme hrať!" krúti Niko hlavou. „Ja som do toho nešiel preto, aby som bol zákerne zabitý nudou!"

„To možno nie, ale myslím, že by si nemal nič proti výhre, však? A vieš, že za klasiku bude najviac bodov," argumentujem.

„Ala, netrapoš, prosím ťa!" Niko sa snaží ďalej. „Nechceme byť predsa ako cez kopirák s ostatnými skupinami!"

„Obávam sa, že Alica má pravdu," podporí ma Naďa, čím ma značne šokuje. „Klasika je vždy najlepšie hodnotená."

Niko už vyzerá, že sa s nami pustí do takzvanej veľkorozmernej hádky, pri ktorej budú lietať stoličky a vybité zuby, ale predbehne ho Danov návrh.

„Pozrite, sme štyria a máme hrať štyri skladby. Prečo to nespraviť tak, že každý vyberie jednu?"

Na chvíľu zavládne ticho, potom Naďa lakťom štuchne do Dana a zaškerí sa:
„Daniel, ty si génius!"

„Naďa, výnimočne s tebou súhlasím," pridám sa s úsmevom.

Aj Niko kapituluje.

„Tak teda fajn. Ale prosím, snažte sa niečo aspoň trochu normálne!"

„Čiže dáme nejakú tureckú ľudovku," zasmejem sa.

Naďa sa zasmeje tiež. Zjavne pochopila, že tento pokus o vtip bol smerovaný na ňu. Prvý mesiac nášho spolubývania sa hádky točili prevažne okolo toho, kedy bude ktorá cvičiť, a ak nie, hádali sme sa, či mám právo púšťať si nahlas turecké pesničky a spievať s nimi. Nechcem sa chvastať, ale väčšinou to skončilo Nadiným urazeným odchodom z izby.