On... On je iný

5.k

Dnes tri dni od toho skutku ma prepustili z nemocnice. Han aj chlapci ma chodili navštevovať. Won sa tu objavil len ten prvý deň. Vystrajať nemusel ale čo by to bol deň bez Wonovho vreskotu.  Domov som šla pešo. Nemocnica nebola ďaleko. Tešila som sa že konečne zmiznem z toho hrozného miesta kde som bola otravné tri dni.

Došla som domov a hneď si to namierila do svojej izby kde som skončila celý deň. Až večer som vypadla. Won ma zdola zavolal na večeru. Kto asi iný keď matka a otec na mňa z vysoka. Otec bol obchodník a zaujímalo ho len to a matke som bola uprdele od mala. Otec nepredával len obyčajné veci ale aj mňa. Bola som odmala predávana luďom čo si chceli užiť. Nenávidím ich za to. Len Won ma mal z celej rodiny rád. Zišla som dole a videla že dole je len Won. Divné bolo to že matka ani otec nenechali vzkaz.

,,Kde sú tie dve otrapy?"

,,No Da-Som takto o nich nehovor," šibe mu?

,,Ja nechcem jesť. Idem späť do izby," odišla som a rozmýšlala či rodičia mu niečo nenakecali do gebule. Schopný by toho boli. V izbe som sa vrátila naspäť na svoje miesto. Posteľ. Ležala som asi 10 minút dokým mi do okna nenarazil kameň. Kto je taký pripečený aby mi do okna hádzal kamene? Otvorila som okno a kukla pod okno. Kdo iný je tak pripečený ako  samotný Han Jisung.

,,Han šibe ti? Mohol si mi rozbiť okno!"

,,Nehuč... a poď dole," Nepochopím jeho rozmýšlanie. Ako sa mám dostať dole bez toho aby ma Won videl? Nakoniec ma napadlo že pri okne mám rebrík na strechu. Som asi dosť pripečená keď si nevšimnem jedinú vec ktorou sa môžem dostať dole. Vyšla som z okna a jednou nohou som stúpila na rebrík, potom aj druhou. Pomaly som šla dole. Han bol stále pod rebríkom čo mi dosť prekážalo, keďže sa mi pozeral práve na zadok.

Bola som dole a aj trochu nasraná na Jisunga, lebo kvôli nemu som musela ísť von.

,,Han dúfam že to je dôležité," Han sa len trošku pousmial. Je niekedy strašne divný. Nechápen ho. Ale to je to že som sním nikde nikdy nebola a nikdy som sa s ním veľmi nerozprávala.

,,Poď ti trdlo," chitil ma za ruku a niekam tiahol. 

Prešli sme asi päť blokov. Nevedela som kam ideme ale čo mám robiť? Vrtrhnúť sa mu? Opýtať? Na otázku by mi povedal ,,uvidíš,, a keby som sa mu vytrhla nasral by sa. Nechcem aby sa starý Han  Jisung vrátil. To by bolo to najhoršie. No nikdy som sním nebola dlhšie ako päť minút a aj to len na prestávkach kde ma šikanoval.

Dorazily sme niekam kde som to nepoznala. Bála som sa tam byť . Bola to stará opustená budova asi školy. Divné a nepríjemné miesto. Cítila som ako vo mne, začalo niečo vrieť. Zlý pocit ktorý som mala skôr sa zväčšil.

,,Han? Kde sme?"

,,Sme na mieste kde trávim najviac času," povedal smutne. Prečo práve tu? A prečo ma sem doniesol?

,,Han neni mi dobre," vážne mi nebolo najlepšie. Krútila sa my hlava a bolelo brucho ako by ma do neho niekto kopol. Začali sa mi podlamovať kolená.

,,Da? Čo sa deje?" 

,,J.....Jis...ung," nedopovedala som. Odpadla som. Dúfam len že som mu nespravila ďalšie problémi.

Hi!! Nová epizodááááá je vonku. Nestíham písať všetkytri tak som sa rozmýšlala že buď stopnem tie dva alebo ich vymažem. Ešte uvidím. Bye <3