On... On je iný

9.K

(RÁNO (dajme tomu že je utorok)7:30am )

Dnes ma prepustili z nemocnici a teraz čakám Jisunga.  Dohodli sme sa že sa stretneme o 7:30 am ale on tu ešte neni. Však dochvilný Han Jisung. Keby som nevedela že môj "brat" je špina tak by som volala jemu , vďaka bohu som sa to ale dozvedela. Za to Jisungovi budem naždy vďačná. Pozerala som sa do mobilu keď pred mnou zastavilo auto. Stiahlo sa okienko a v ňom bol Jisung. 

,,Čo je? Sadaj," usmial sa. Úsmev som mu vrátila. Otvorila som dvere a sadla som si. Zapla som si pás a mohli sme ísť boh vie kam. 

Rozprávali sme sa celú cestu niekam kde to tipujem zas nepoznám. Aj tak si myslím že to je lepšie miesto ako nemocnica či môj "domov". Vystúpili sme pri nejakom dosť modernom dome. 

,,Vitaj u mňa." povedal a mne padla sánka. TU BÝVA?!? Neverím mu. Ne-e. 

,,Len zase neodpadni," zasmial sa

,,Haha vtipné," povedala som ironicky. Len pokrútil hlavou a vybral sa k domu. Ja som ho nasledovala. Otvoril a vošli sme do velikánskej haly. Čudovala som sa že mi huba neodpadla.

,,Zavri ústa vletí ti tam mucha." povedal známi hlas. Zrazu sa z rohu vynoril Changbin.

,,Ahoj Changbin. Ako sa máš?"

,, Dobre Da-Som," Cahngbin nebol nikdy zhoverčivý , aspoň nie v škole. Doma to už neviem.

,,DAAAAAAA---SOOOM!!!" Kričal Hyunjin. Letel zase ako raketa. Objal ma tak silno že som skoro vyplula dušu. Má ale silu. Jisung sa začal pomaly smiať. Sa mu nečudujem však som bola pomaly fialová.

,,Jin-ie dusíš ma," pustil ma a ja som sa konečne nadýchla.

,,Ou...prepáč." Jisung sa začal smiať na celý dom a aj Changbin. Svine😒. Otočila som sa na Jisunga s vražedným pohľadom a okamžite sa prestal smiať no na Changbina to neplatilo.

,,Psst....Changbin...prestaň" šuškal mu Jisung. 

,,Seo Changbin........BUĎ TICHO!!" Zakričala som a on stíchol. Poklonil sa na ospravedlnenie. Tak to má byť.

,,Radšej poď niekam kde neni Bin," povedal Jisung a šli sme asi do kuchyne. Mala som pravdu,šli sme do kuchyne. Tam sedeli Felix , Chan, Minho ,Seungmin a Jeongin. 

,,Ahoj Da-Som," povedal Jeongin.

,,Ahojte :)"

,,Poď so mnou," povedal a zase sme niekam šli. Zobral ma nejakej izby. Bola celá čierna až na bielu posteľ , biele skrinky a biely gauč.

,,Toto je tvoje. Keď nechceš bývať s nimi tak môžeš ostať tu ,dobre?" Neverila som tomu. Toto je ževraj moje? To nie. Otočila som sa na Jisunga. Len sa usmial.

,,Ďakujem...veľmi tebe aj chlapcom ďakujem...," povedala som skromne. Nikdy mi nitko nič nedala, takže je to pre mňa dosť divné že som niečo dostala, ,,...ale prečo toto všetko? Ty si sa o mňa staral viac ako som čakala. Chlapci ti so mnou pomohly a to prečo?"

,,Lebo som si uvedomil čo si zač , aká si a čo sme ti robili. Je nám to všetkým lúto.😔" sklonil hlavu. Vtedy som mala taký divný pocit. Neviem čo sa stalo ale zdvihla som mu hlavu a dala som mu pusu na líce.

,,Všetko odpustené. Nebojte sa." Usmial sa a objal ma. Dnes je divný deň.