On... On je iný

26-k

 Zobudila som sa o 6:20. Počítač bol otvorený na posteli a hlavu som mala opretú stále o Jisunga. Pomaly som sa od neho odtiahla a zobrala som mobil. Tam som mala 3 správy od Rosé, 3 od Yeji a jednu od otca.

Rosé<3 : Jun? Potrebujem ťa.                                       

Rosé<3: Jun? Kde si?

Rosé<3: POTREBUJEM ŤA!!

To ma dosť vystrašilo. Rýchlo som jej napísala kde je. napísala mi len pred pár minútami tak som dúfala že odpíše. Aj odpísala že je v starej budove školy. Dokým som sa dotrepala k skrini tak som si pozrela správy od otca a Yeji. Snažili sa mi ospravedlniť. Neviem za čo sa ospravedlňovala Yeji ale nechala som to tak. Rýchlo som si na seba niečo hodila a napísala som Jisungovi odkaz že som odišla. Pálila som ako strela k starej škole. Čo tam do pekla robí Rosé? 

Keď som tam dobehla Rosé bola na zemi celá od krvy a vedľa nej bol papier.  Bol to odkaz. Ten som rýchlo schovala a zobrala Rosé na ruky. Nevedela som kde býva a tak som ju zobrala k nám. 

Prišla som domov a BangChan ku mne pribehol a zobral ju na poschodie do izby. Ja som vitiahľa ten papier a sadla si na gauč.

,,Rosé je len začiatok. Nikdy ťa nikto nebude mať rád tak ako ja. Raz ale zistíš že si spravila chybu. Nesprav si so mňa nepriateľa" 

Vystrašilo ma to. Toto je len začiatok? Ale musí to byť niekto kto ma pozná a ja jeho. Čo keď to je niekto koho som odkopla. Otec? Nie. Toto by nespravil. Yongsun? Nie. Bojí sa nás. Tak kto? Shinovci? Možno ale nie som si istá. Kto? Najlepšie bude keď na to teraz prestanem myslieť. Ale nič nepoviem nikomu. Nechcem aby si ublížili. 

Papier som si odložila do vačku a išla za Chanom. Viem kde liečil Jisunga tak viem kde sa nachádza. Práve odtiaľ vychádzal. 

,,Ako je na tom?"

,,Dobre neboj sa a choď sa prezliecť," usmial sa. Vošla som do izby a Jisung  si čítal odkaz ktorý som mu nechala.

,,Išla si zachrániť Rosé bez nás?"

,,Nehnevaj sa. Chcela som len pomôcť kamarátke."

,,Prečo by som sa mal hnevať na hrdinku? Si moje odvážne dievča," objal ma a dal mi pusu do vlasov.  Odtiahol sa a usmial sa. Zrazu sme započuli motor auta. Rýchlo som na seba hodila čisté oblečenie. Zase sem prišli. Sú horší ako muchy. Zišli sme dole a otvorila som dvere. Yeji prišla sama. Vďaka bohu.

,,Ahoj Yeji," usmiala som sa.

,,Ahoj Junie," usmiala sa a objala ma. Bolo to pre mňa nové ale aj normálne. To normálnu časť neviem vysvetliť len tu novú. Je tom moja nevlastná sestra. Nebola pre mňa cudzí človek ale rodina. Zrazu sa otočila smerom k Jisungovi. 

,,Ahoj," nevšímala si nikoho, oči mala len a len na ňom. To ma trocha nahnevalo.

,,Yeji kroť sa," povedal Minho. Nič nepovedala ,len oči stiahla a pozrela sa na mňa.

,,Môžem vojsť?" Opýtala sa a ja som sa jej uhla z dverí.

,,Prosím," povedala som a ona vošla. Usadila sa akoby jej to tu patrilo. Tak sa chovala celý čas. Vadila mi jej prítomnosť a hlavne vtedy keď nezpustila oči z Jisunga. Vtedy by som jej najradšej capla. 

,,Mohla by si už odísť? Si tu už asi štyri hodiny," povedal ešte kľudne Jeongin.  

,,Čo ti vadí?" Povedala mu hnusne.

,,Ty. Prosím už odíď," povedala som a ona sa zodvihla.

,,Nerob si zo mňa nepriateľa Jun," s týmito slovami odišla a mne to pripomenulo to čo bolo napísane na papieri. Zľakla som sa. Čo keď to Rosé spravila Yeji? Nie, dúfam. Ale bojím sa že je to pravda. Išla som radšej k Rosé. Chcem vedieť či je v pohode.

Klopala som na izbu ale nič sa neozývalo. Radšej som vošla sa. Videla som spiacu Rosé. Je zlatá keď spí. Musíme ju zobrať domov. Zrazu som si len všimla stehy na čele a na ruke. Jej zranenia museli byť strašné. Vyšla som a šla rovno za Chanom. Chcem aby sa na ňu ešte pozrel či je v poriadku. Je čas aby Rosé išla domov. 

<3