René

01 | Sťahovanie

„Uf." zakopnem a krabica z mojich rúk sa takmer vysype na zem.

Nádych. Výdych. Všetko je tak ako má byť. Pripomeniem si.

„Och." bunda sa mi zachytí o kľučku vchodových dverí do vstupnej brány môjho nového domova. Domova, ktorý som v podstate nikdy nemala a po ktorom som vždy tak veľmi túžila.

„Pane Bože." híknem, keď sa mi tá, istá krabica takmer znova vytratí z rúk.

Ťažký začiatok, no o to viac to bude stáť za to.

Je jedno, že bolo moje auto plné ťažkých krabíc a som v cudzom meste, kde nikoho nepoznám. Je jedno, že nemám pomoc. A je jedno, že sa mi viditeľne nedarí a bude mi celé vybaľovanie trvať snáď večnosť. Na tom nezáleží. Nový začiatok, do ktorého sa hrniem je dôležitý.

Konečne robím, čo ja chcem. Konečne som dostala prácu svojich snov s až neuveriteľne skvelým platom, služobným bytom, benefitmi a dokonca by som mohla mať aj služobné auto, keby som mala vodičák.

Čo na tom, že mi z rúk padajú krabice, pretože si ich už necítim?

Na ničom inom nezáleží, iba na tom pozitívnom.

Povzdychnem si a opriem sa o vchod, ktorý sa mi znova zabuchol. Ja neviem čo robím zle, ale mechanika, ktorá by dvere mala držať otvorené, jednoducho nechce so mnou spolupracovať.

Nezáleží ani na tom, že v budove nie je výťah. Našťastie k môjmu bytu, ktorý sa nachádza v prvom podlaží tohto apartmánového domu, to je len pätnásť schodov. Áno, rátala som to. Vraciam sa predsa nimi už aspoň dvanásty krát.

Lenže môj nový podnájom, vyzerá ako z luxusného časopisu a prispievať na neho z môjho platu budem len do výšky spotreby energií! To je ako sen!

Teda nezáleží ani na tom, že som celá červená. Moja bledá pokožka s hordou bronzových pieh zaručuje, že červeň je na mne vždy evidentná. Ba dokonca nezáleží ani na tom, že som spotená, páchnem, pod pazuchami mám mapy, nevládzem a vlasy pod čelenkou mám ako po sprche.

Nie. Nie.

Všetko je ako má byť.

Prežila som.

Prežila som zlomené srdce od všetkých štyroch osôb mne najmilších na tomto svete. Prežila som cestu osobným vlakom do Bratislavy - pretože som sa na poslednú chvíľu rozhodla sťahovať z Košíc a toto bola moja jediná možnosť. Dokonca som prežila aj neveru, psychické týranie, facku od vlastnej sestry a posledné otcove slovné poníženie.

Som tu. A len to je dôležité. Mám možnosť začať znova.

Nejaké krabice ma nezastavia. Čo viac môžem stratiť?

Dôveru? Tá je mŕtva.

Kilá? To by mi pomohlo. Možno... no možno by potom nemala moja sestra výhovorku, prečo bola lepšia pre môjho frajera práve ona.

Dôstojnosť? Tú dávno odplavila rieka.

Sebavedomie? Najprv by som nejaké musela mať.

Koktanie a zajakávanie sa? Kiež by.

Tu ma nik nepozná, nikto nevie aká som patetická. Nikto nevie, že ma vlastná matka opustila, že ma otec neznáša, lebo sa na ňu podobám, ani to, že som mala frajera sedem rokov, len preto aby sa dostal k mojej krajšej sestre. Vyhral, má ju. Nech si ju užije. Ja už mám dosť.

Konečne budem bývať sama, všetky peniaze budú moje, nemusím sa o nikoho a nič okrem seba starať. Môžem si po večeroch jesť čokoľvek sa mi zapáči bez toho, aby ma niekto súdil. Otec mi nebude každý deň pripomínať aká som bezcenná, na nič, sklamanie. Tibor ma nebude prirovnávať k sestre. Sestra ma nebude využívať.