René

02 | Susedia a susedia

Už sú to takmer dva týždne, čo som sa prisťahovala a spoznala Reného. Každý deň, kedy by som sa mala tešiť z mojej novej úžasnej práce, krásneho bytu takmer zadarmo a novo nadobudnutej slobody a nezávislosti, sa teším len z toho kedy ho konečne znova uvidím.

Zatiaľ neúspešne.

Viem, že povedal, že ide k rodine a je veľká šanca, že idiota ako som ja, ani nechce viac vidieť, no ja som z neho uchvátená. Všetky moje myšlienky akosi vždy skončia pri ňom. Je to ako keby som ho potrebovala vidieť, stačí ak sa pozriem, ak ho pozdravím a on sa odzdraví naspäť. Nič viac nepotrebujem a i tak mám pocit, že žiadam veľa. Netuším prečo na mňa urobil taký silný dojem, ale urobil.

Moja práca ma od prvého dňa úplne pohltila. Nielen že ma baví - je úžasné projektovať nové budovy, stavby a možno niekedy aj domy - ale ešte sa toho aj veľa učím. Zatiaľ som síce len pomocná sila hlavného architekta, ale aj to je pokrok. Firma je úspešná, klientov musia až odmietať a ja som zahltená prácou. Z domu odchádzam skoro ráno a prichádzam neskoro večer. Prečo by aj nie, keď sú nadčasy platené a na mňa doma i tak nič nečaká.

Vo vnútri hlavy, mi kričí aj môj vnútorný hlas, ktorý občas dokáže prekričať otcov aj Ivetin. Hovorí mi, aby som Reného vyhľadala. Mala by som sa s kým aspoň podeliť o dobrý dojem z prvých týždňov. Nemala by som víkendy netráviť dnu, ale mala som ho skúsila znovu stretnúť. Len krátky rozhovor, jeden z jeho úsmevov a možno slabý smiech, by mi stačili na celé dni dobrej nálady.

Ten muž otriasol celým mojim vnútrom a to ho ani nepoznám! Naposledy som sa takto zaláskovala do Enrique Iglesiasa, keď som mala dvanásť. 

S povzdychom vystúpim z električky neďaleko nášho komplexu. Zvyčajne som v piatky doma oveľa skôr, no dnes sme sa dohodli, že dokončíme prvý návrh pre klienta a tak si spravíme aj pokojnejší víkend a pondelok. Pre mňa skvelé, ako vyšité. Nie som osoba, ktorá by nechávala veci na poslednú chvíľu. Spôsobuje mi to stres, paniku a nervozitu.

Už v mladosti som si domáce úlohy robila v piatok po škole a nie v nedeľu alebo dokonca v pondelok ráno, ako poniektorí. Lepšie spraviť prácu hneď a potom s pokojnou hlavou oddychovať.

Na mojej novej práci je úžasné aj to, že i moji kolegovia - aspoň tí traja, s ktorými spolupracujem veľmi často a blízko - majú podobné nápady. Viem, že za necelé dva týždne nemôžem ešte vedieť kto je aký, no mám z nich dobrý pocit. Práca ma baví, kolegovia mi vyhovujú, šéf si ma nevšíma... Čo viac si môžem priať? Nie nadarmo som bola jedna z najlepších v triede. Presne po tomto som túžila a na to, že mám len dvadsaťšesť rokov, môžem byť rada, že som to dosiahla tak skoro.

Aj keď nemala by som predbiehať.

Júnové počasie v Bratislave je zvyčajne veľmi pekné a horúce. Dnes však pofukuje príjemný chladný vietor a v ovzduší je cítiť približujúci sa dážď. Moje najobľúbenejšie počasie, trocha teplo, trocha chladno. Tak akurát na to, aby som si cez seba mohla prehodiť tenké sako a zakryla tak svoje narastajúce faldy.

Moja nová ulica, je takmer katalógová. Rovnomerne vysadené stromy, presne usadené lampy, moderné lavičky, každá budova vyzerá ako tá pred ňou. Nie je tu ubytovaných veľa detí, ani starých ľudí, no i tak sa po mojej pravici húpa prázdna hojdačka vo vetre - usadená v modernom detskom ihrisku - a škrípe takmer na celú tichú ulicu.

Mladý chlapec - možno tak šestnásť ročný - kosí trávniky pred bytovkami a i napriek tomu, že sa ešte nestmieva, je už na kosenie pomerne neskoro. Všimla som si ho tu už viackrát. Určite brigáduje popri škole a teda chodí sem, kedy môže.