René

22 | Krv nerobí rodinu

„Slečna Sisková, nechcem byť netaktný, ale musím sa opýtať. Zajtra teda s vami môžeme rátať?" hlas môjho šéfa je milý, ale podtón otrávenosti mi v ňou neunikne. Už je to päť dní čo som sa mala vrátiť do práce, no bohužiaľ okolnosti to nedovolili. On síce nemá inú možnosť ako to akceptovať a aby nevyzeral ako totálna sviňa, ma nemôže ani nijako napomenúť.

Rodinne založená firma a nepodporí svojich zamestnancov v rodinných záležitostiach? Neslýchané a potencionálne stratové!

Posledný raz sa pozriem na najväčší, takmer pompézny veniec z čerstvej čačiny, strieborného dreveného nápisu – Smútime s Vami -  a tiež do dokonalej mašle upravenej stuhy, na ktorom sú podpísaní všetci moji kolegovia. Linda bola vyslaná, ako jeho doručovateľka a v tejto chvíli je už na ceste späť do Bratislavy.

Splnili si svoju povinnosť, teraz späť k práci.

„Áno pán riaditeľ. O dve hodiny vyrážam z Košíc, hneď potom ako spopolnia môjho otca a ráno sa dostavím svieža a oddýchnutá dokončiť výpočty k prerábke vinárenskej pivnice, o ktorú ste ma požiadal." moja uštipačnosť a sarkazmus mu dúfam neunikli.

Vážne nemohol počkať pre istotu aspoň do večera aby mi zavolal? To mu nič na svete nie je sväté?

Odkašle si do telefónu a ja ho musím odtiahnuť od ucha. Spravila som ho nervóznym a dúfam, že som ho naučila aj trocha slušnosti. Aj keď vo veku takmer sedemdesiat rokov toho veľa už s ním nespravím. Nie je to zlý muž, ale má trocha vlastnú hlavu. „Jasné. Ďakujem. A ešte raz úprimnú sústrasť." položí rýchlejšie ako ja dokážem povedať Do videnia.

„Všetko v poriadku?" ozve sa za mnou Reného hlas, ktorý doteraz postával obďaleč a nechával ma vybaviť si telefonát so šéfom o samote. Posledné tri dni, od kedy otec posledný krát vydýchol, je vždy niekde po blízku.

Tie dni pred tým, od kedy otca v bezvedomí vzala sanitka do nemocnice a až do posledného jeho výdychu, sú akosi stratené vzadu v mojej mysli. Otec sa už neprebral, nič nám viac nepovedal, jeho posledná spomienka bola futbalový zápas Realu s Juventusom. Jeho orgány zlyhali úplne po šiestich dňoch v nemocnici.

Boli sme všetci akurát pri ňom. Ja s Reném, Iveta s Tiborom, aj mama s Hubertom. Ako keby čakal, kedy sa náhodne všetci stretneme pri jeho posteli. Nič zaujímavé sa neudialo. Bolo to až sklamanie. Čakala som niečo podobné umieraniu v televízii, no naozaj to bolo jednoduché. Proste vydýchol a viac sa nenadýchol. Všetci sme zmeraveli. Sekunda trvala ako tisíc a nič sa už viac neudialo.

Vtedy nastali slzy a náreky.

Mama sa ospravedlňovala, ja s Ivetou sme sa schúlili jedna druhej do náruče, no a chlapi nám dali odstup.

Prípravy na pohreb by neboli o nič jednoduchšie, keby sa Tibor s Reném nespojili a všetko neurobili za nás. Dokonca Hubert bol ten, čo to všetko zaplatil.

Ako sa zrazu vieme dohodnúť keď chceme.

V posledných dňoch som bola hrozne zatrpknutá. Vyčítam si, že som mala spraviť viac, mala som byť rýchlejšia, lepšia, obetavejšia. Nemôžem si pomôcť, ale cítiť sa ako zlyhanie. Dnes už vidím veci troška jasnejšie. „Ale áno. Len chcel vedieť, či zajtra už prídem." naplakala som sa už dosť a pohreb, ktorý už je na konci mi priniesol vytúžené uzavretie. Je to ako keby som si vydýchla, padol mi kameň zo srdca a uvedomila si, že je to takto lepšie. Mesiace by sa tu proste mohol len trápiť. Iná cesta nebola, aj keď si to nerada pripúšťam.

„Naozaj si nechceš zobrať ešte pár dní voľna? Môžeme sa niekde zašiť..."

Je pekné, že to tvrdí, ale nie nemôžeme. Ešte nie. Moja dovolenka je vyčerpaná do poslednej kvapky a on už vymeškal na pľaci i tak dosť. Stále ho čakajú dotáčky toho, čo ľuďom od strihu nesedí, dabing nezrozumiteľných scén. No a to ani nehovorím o tom, koľko ponúk do reklám, dabingových projektov a aj ambasádorských prác ho ešte toto leto čaká. No i tak, by to už malo byť o čosi kľudnejšie ako doteraz.