René

24 | Veľké činy

Z pohľadu Reného

Zo zákulisia môžem počuť príjemnú hudbu, ktorú vytvára živá kapela. Peter Marcin už vybehol dverami, ktorými to za chvíľu čaká aj mňa. Priamo medzi veľký dav divákov. Viem si živo predstaviť ako sebou natriasa a spoločne s muzikantmi si užívajú poriadny potlesk plnej vypredanej sály.

Maskérka mi poslednýkrát nanesie púder, ktorý citujem – bol ťažko zohnať v takej tmavej farbe – a ja sa nad jej rasistickou poznámkou len pousmejem. Neviem, čo by som jej na to povedal a nezdvorilý nezvyknem byť.

Činely dohrajú, kapela utíchne a zaznejú posledné cinknutie paličiek o bubny. To je moja nápoveda, aby som sa pripravil a postavil sa za rozťahovacie dvere, za ktorými sa už svetlo rozžiari a diváci konečne utíchnu.

Peter Marcin typicky začne predstavením témy večera – čo je pochopiteľne film. Spoza dverí, kde už poctivo čakám a zatiaľ nikto okrem štábu netuší, že to budem ja, viem presne čo nasleduje.

„Dobrý večer, milý diváci. Dnešný večer bude filmový. Všetci naši hostia sa na filme akosi podieľajú. Náš prvý hosť je dokonca nová herecká hviezda Európy. Po úspechu jeho nového filmu, ktorý je kladne hodnotený aj kritikmi a citujem – z blbosti spravili aspoň ako tak obstojne hodnotné dielo – sa aj napriek stále nabitému programu, nechal presvedčiť a poctí nás jeho prítomnosťou. No a tak som rozmýšľal, či poznám nejaký vtip práve o hercoch."

Diváci sa rozosmejú a ja si stlačím pery do úzkej línie, aby som sa k nim nepridal. Nemali by ma ešte zaregistrovať. Tak aspoň zneli inštrukcie.

„Na ulici sa malý chlapec zastaví a s údivom pozoruje známeho herca.
Pristúpi bližšie a filmovú hviezdu okamžite osloví. 'Vy ste ten, čo vo filme fajčí?' opýta sa muža chlapec.
'Áno, to som ja.' so smiechom hovorí chlapík. 'Chceš autogram?'
Chlapec pokrúti hlavou. 'Nie, ale cigaretka by sa bodla.'" Peter dokončí, bubny zahrajú a diváci sa rozosmejú. „Dámy a páni. Teraz už privítajme prvého hosťa. René Slovík."

Nahodím svoj miliónový úsmev, dvere sa predo mnou roztvoria a ja si bez toho, aby niekto videl môj strach, napochodujem do stredu pódia. V pozadí mi začne hrať príjemný cover rockovej skladby od AC/DC a ja mám chuť sa radšej roztancovať k hudbe, ako pokračovať k rozhovoru s tými istými otázkami a s tými istými odpoveďami znova a znova a znova.

Malý kúsok môjho žalúdka sa stále rozochveje trémou, i keď po tých rokoch by mi mali byť takého situácie bežnejšie ako nakupovanie v supermarkete. Človek sa toho však asi nikdy nezbaví a v tejto show som po prvý krát. Všetko nové je strašidelné.

S Petrom si potrasieme rukami a ja sa usmejem do publika. Diváci sú to najdôležitejšie, ak si človek pohnevá ich, prečo to vlastne potom robí? Celá moja kariéra je pre nich, a postavená na ich názore. A ja sa musím priznať, že väčšinu z nich zbožňujem. Pokloním sa dámam a elegantne sa presuniem do mäkkej koženej sedačky, kde sa mi zaborí zadok a moje dlhé nohy si preložím do nie veľmi pohodlnej polohy. Rukou sa opriem o operadlo a keďže potrebujem určitú istotu a pár sekúnd na prekonanie tejto prvotnej trémy, napravím si na ruke hodinky. Zvyk, ktorý som pobral od Tristana – úlohy, ktorú som stvárnil posledný trištvrte rok.

Pán Marcin sa usadí za jeho drevený stôl, na ktorej ma elegantne položený ťahák, spolu so scenárom na dnešný večer, džbán s vodou a pohármi, ktoré práve teraz vyzerajú veľmi lákavo. V hrdle mám sucho už odkedy som si sadol do kresla maskérky.

Kapela opäť dohrá a ja konečne začujem v uchu, ako sa mi zapne mikrofón. Teraz nie je čas na pitie. 

„Dobrý večer." prenesiem ešte raz na pozdrav prítomných divákov, ktorý mi darovali ešte za nič, toľko potlesku ako poniektorí po celom divadelnom predstavení.