René

05 | Bez slov

„To už bude pizza. Je zaplatená, bol by si taký dobrý a zbehol dole po ňu?" zakričím z kuchyne na Reného, ktorý sa stále napcháva cukríkmi, uschovanými v sklenenej mise na konferenčnom stolíku. S vyloženými nohami sleduje opakovanie včerajšieho nočného zápasu NHL a jednoznačne sa u mňa cíti ako doma.

René sa nie veľmi ochotne postaví, ale keď na neho od sporáku zvedavo dvihnem obočie, len sa nevinne usmeje a odkráča si to von z bytu.

Môj vývar je konečne hotový, dokonca aj domáce rezance už mám uvarené, posledné čo mi ostáva je ho scediť a servírovať. Že sa môj dnešný hosť nevie dočkať, by bolo podcenenie.

Netuším ako to robí, že vyzerá ako vyzerá - dokonalo s rovnomernými buchtami na bruchu - a pri tom si vlastne ani nepamätám kedy v mojej prítomnosti nejedol. A že je všetko, od sladkého, slaného, vyprážané a teraz dokonca pol misky cukríkov, k tomu Fantu, šiel po pizzu a vývar vraj bude jeho dezert. Dokonca sa priznal, že jeho cvičenie spočíva len sem tam v dvíhaní činiek a robením brušákov, keď má pred fotením. 

Život je nefér. 

Ja sa na jedlo pozriem len cez okno a už mi váha ukáže o kilo viac. Genetika robí s ľuďmi veľa. René spomínal, že všetci jeho bratia a aj otec sú ako lykožrúty. Tenkí, atletickí a to všetko bez väčšej námahy. Ich mama vraj väčšinou nestíha ani poriadne dovariť a už je všetko jedlo preč.

Za to u nás, som ja zdedila celý svoj výzor po mame, za to Iveta je pravý odraz otca. Možno aj preto, ma nikdy nemal veľmi rád. Kto by chcel byť deň čo deň v prítomnosti niekoho, kto vyzerá ako najväčšia zrada a zlyhanie v jeho živote? Kto chce mať každodennú pripomienku na osobu, ktorá ho podviedla, opustila a hodila mu na krk dve nie ešte dospelé dcéry, s ktorými vlastne ani nevedel čo má robiť.

Rýchlo zo seba odklepem pocit sklamania a smútku, keď začujem ako si celý šťastný a zjavne hladný René popiskuje smerom dnu do bytu. Moje kľúče, ktoré mi zobral zo stolíka pri dverách, vráti na svoje miesto - za čo dostáva sto bodov pre Chrabromil - a až vtedy si všimnem, že zatiaľ čo v jednej ruke drží už otvorenú krabicu nádherne rozváňajúcej pizze, druhá ruka už smeruje s prvým kúskom k ústam. Počas chôdzi. 

„Prepáč. Umieram hladom. Poď, potom to dorobíš, inak sa neovládnem a zjem všetko." posadí sa späť na už svoje miesto na pohovke, nohy znova vykopne na stolík, mastné ruky si utrie do obrúsku, ktorý bol priložený k pizze a vezme do ruky ovládač.

Zatiaľ čo on prepne na Netflix a navolí Top Gun : Maverick, ja si prisadám na ten istý gauč - keďže kreslo je príliš ďaleko - ale snažím sa byť v dostatočnej vzdialenosti, aby som sa ho nejako náhodou nedotkla. Je pravda, že nič iné nechcem spraviť, ale musím si zachovať akési dekórum. Nejdem riskovať, že sa neovládnem a vrhnem sa na neho.

René vezme do ruky ďalší kúsok syrového trojuholníka a jedným otvorením úst, polovicu zainhaluje do vnútra. Zachichocem sa pri tom komickom pohľade na vyhladované zviera a jeden si vezmem tiež. Veľmi pomaly a s malým zobnutiami sa do neho pustím. Kľudne nech sa naje. Ja až taká hladná nie som a jeden kúsok spolu s polievkou neskôr, mi bude stačiť.

„Smrdím?" znenazdajky sa ma opýta.

Zavrtím hlavou. „Prečo by si si niečo také myslel?"

Úvodná logo Skydance médií s jeho žiarivou slnečnou intenzitou, začne preskakovať na veľkej plazme pred nami. Slávnostná hudba, ktorá evokuje v človeku nový začiatok, to celé sprevádza. Na chvíľu obaja zadržíme dych a len sa necháme vniesť do deja.

Keď však skončí a začnú sa na oblohe pred nami objavovať prvé hlučné - no pre mňa tak fascinujúce - stíhačky, pokračujeme v jedení a muž vedľa mňa aj v rozprávaní. „Lebo sedíš tak ďaleko. Neuhryznem ťa. No teda áno, ale len v prípade, že o to požiadaš." žmurkne a pobavenie v jeho očiach je evidentné.