René

20 | Nečakaná pomoc

Dnes to príde. Dnes už niekto určite vybuchne.

Tie naše miniatúrne hádky nebudú nič oproti tomu, čo nás čaká. Celý dnešný deň je jedna veľká katastrofa, skúška nervov a všetci traja vyzeráme na pokraji posledných síl.

Nielen že sme ráno zaspali. V noci som totižto musela volať otcovi sanitku, keďže mu bolo veľmi zle a nemohol dýchať. Vďaka tomu a našej únave, sme nepočuli budíky a takmer sme zmeškali objednaný odvoz na vyšetrenia. Nočná sanitka nepomohla k dobrej nálade, pretože i napriek tomu, že mu nemali ako pomôcť bez toho aby ho vzali so sebou, otec ich odmietol. Iveta pribehla len v nočnej košeli a župane a urobila s otcom prievan.

Všetko o druhej hodine rannej.

Nepomohlo nič. Obe sme v kútiku duše totižto dúfali, že to nič zlé nie je, ale dosť na to aby ho hospitalizovali na deň - na dva na pozorovanie a my si trocha oddýchli. Znie to príšerne? Viem. Ale i takéto pocity má človek, keď sa ocitne v tejto situácii. Najhoršie sú potom tie pocity viny. Špinavé svedomie nedáva až spávať.

Sanitári si len vymieňali neisté pohľady a ja som im ďakovala za ich čas a starosti, keď odchádzali.

Zato tí ranní, vyspatí po celej noci, už takí chápaví neboli. Nemienili na nás čakať a otec sa neuveriteľne hneval na to, že sme nemali čas ho umyť a prezliecť.

Obe vyčerpané, sme ako jedinú možnosť videli znova sa zduť a byť ticho. Nedostatok komunikácie potom viedol k tomu, že sme skončili na zlom poschodí a pomýlili si doktora, ku ktorému sme mali ísť na kontrolu. Ako aj zabudnutá kartička poistenca, no milá sestrička bola chápavá. 

Neustále podpichovanie od otca o tom, aké sme príšerné a ako zle všetko robíme. To, že obe v tichosti ale predsa obviňujeme jedna druhú a to, že výsledky u onkológa boli také zlé, že nám všetkým padol hrebienok, boli už klinec do rakvy.

Otcovi neostáva veľa času.

Nie je však úplne jasné ani mne, ani mojich dvom spoločníkom, čo je horšie. Vedieť, že nie je nádej a i tak čakať na nevyhnutné a pri tom trpieť, pretože otec nerobí nič iné len sa zvíja v bolestiach. Alebo keby to nevedel, snažil sa a potom by to náhle prišlo.

Všetci sme v príšernej nálade. Chce sa nám plakať, no ani jeden si to nedovolí. Všetci sa obávame čo sa stane, keď sa za nami zabuchnú dvere na byte a my sa ocitneme medzi stenami ktoré nám poskytujú súkromie.

Susedia budú mať show.

Otca nám sanitári pomôžu vyložiť na jeho posteľ. Nezabudnem im do vrecka strčiť desiatku, na kávu. Ja viem, že je to ich práca, ale zaslúžia si malú odmenu. V sanitke sa s nami a našimi geniálnymi rodinnými vzťahmi, nedalo dobre dýchať. A ani snaha o vtipy šoféra sanitky, nikomu nepomohla. 

Pekne poďakujú a poprajú nám všetko dobré. Máme šťastie, že bývame na prvom poschodí a so širokým výťahom. Neviem, čo by sme robili v inom prípade.

V momente, ako tichom okolo nás zarezonuje tiknutie zámku a ostaneme tu sami, nastane peklo.

Ako prvá letí Ivetina kabelka a spolu s ňou aj moja posledná dávna sebakontroly. Je to síce moja sestra, ale už som nikdy netúžila s ňou tráviť čas.

„Ani nezačínaj. Nie je všetko o nás!" skríknem skôr ako môže spustiť a začať znova hádzať vinu na každého, okrem seba.

„Ty mi nebudeš hovoriť čo mám robiť!" vybuchne a napochoduje si to ku mne. Prstom, ktorý už stratil svoj akrylový necht mi bodne medzi prsia.