René

03 | Večera

Prečo som akože súhlasila? Prečo? Kde som nechala rozum? Znova prejdem dĺžku mojej nie veľmi dlhej chodby.

Čo mám robiť a čo si vlastne mám obliecť? Odpochodujem si to do spálne a otvorím veľkú vstavanú skriňu, v ktorej mám len pár elegantných vecí do práce - nedávno kúpených - a niekoľko riflí a tričiek. Legíny a mikiny nesmú tiež chýbať.

O čom sa budeme rozprávať a mám niečo doniesť? Zo skrine nie veľmi nadšene vytiahnem svoje obľúbené tmavo modré rifle a červené väčšie tričko, čo všetko zakrýva a padá mi na jedno rameno. Našťastie mám na sebe červenú podprsenku už od rána, takže by to malo byť v poriadku.

Oblečenie hodín na posteľ, ale pred tým ako vojdem do kúpeľne si ešte premyslím, čo by som tak mohla vziať zo sebou. Jediné, čo ma napadá je fľaša vína, ktorú som dostala ako pozornosť v práci.

Panikárim. To jedno viem. Pochodujem už pol hodinu po byte ako splašená. Celá únava z práce zabudnutá.

Na jednej strane by som túžila stráviť večer s Reném, najlepšie aj noc. No druhá strana, moja prominentnejšia sa má chuť skryť do kúta a už nikdy nevyjsť z tohto bytu von.

Som iracionálna, pretože René nebol ku mne nič iné, ako milý. No to bol aj Tibor. Aspoň na začiatku. Od momentu, kedy ma tej párty pozval na rande a ja som súhlasila, sa ku mne choval ako ku princeznej. Ani nie mesiac a boli sme pár. Ani nie dva a stratila som s ním panenstvo.

Sedem rokov je od toho momentu. Vlastne ani neviem, či sme boli spolu toľko času, alebo len tie prvé dva mesiace. Ak aj sme potom boli sporadicky spolu, tak sme riešili ako sa má Iveta, čo robí Iveta, čo má nové Iveta. Nikdy sme však náš vzťah oficiálne neukončili a ja som preto ostala verná a ani len nepozerala za inými. Boli sme ako dvaja neznámy, čo sa občas stretli, vyspali sa spolu a niekedy si dokonca zašli na večeru. No zároveň sme boli pár. Čudné, ja viem. 

Mala som si už vtedy všimnúť, že všetko bolo len o Ivete. Že oslavy nášho výročia či už ročného, dvojročného alebo ďalších boli netypicky slávené veľkolepo u nás doma. Otec a Iveta prítomní. Malo mi byť čudné, že chcel byť so mnou, len keď bola Iveta slobodná.

Bola som tak slepá.

Nepoznám osobu, ktorá by ma v živote nevyužila. A ja som sa vždy dala, ale už nie. Už nie som rovnaká naivka. Som skúsenejšia a staršia ako pred tým. 

Čo teda môže odo mňa chcieť niekto ako René? Padnem znova do pasce stávky, ktorá sa pretiahla na úbohých sedem rokov? Alebo je len milý sused a ja to proste všetko zveličujem.

Pred tým ako sa znova pustím do nekonečných plačlivých vodopádov, sa radšej poberiem do kúpeľne a rozhodnem sa veci neprešpekulovať. Byť opatrná, obozretná a hlavne nohami pevne na zemi. Nie som v žiadnom románe, kde sa do mňa zamiloval muž na prvý pohľad a od tejto chvíle mi už znesie iba modré z neba. Nie. Idem len na obyčajnú večeru k milému susedovi, ktorý je možno osamelý, priateľský, takto vychovaný alebo bude odo mňa niečo chcieť. A možno ani nechce nič, len mi dopriať aby som sa cítila v tomto svojom novom príbytku ako doma.

Užijem si večer, zapíšem si do pamäte každú jeho rysu a každé jeho slovo, aby som si s tým vystačila po všetky ďalšie osamelé noci.

Priateľov potrebujem. Tak prečo nie.

≿━━━━༺❀༻━━━━≾

Viem, takmer s úplnom istotou, že sa dnes ešte len strápnim. Nemôžem prestať myslieť na to, ako to však bude tentoraz. Čakám ako za mnou padne stolička, keď ju René pre mňa odsunie aby som si sadla. Neprestávam uvažovať nad tým, či ju odsunul dosť a vojdem sa medzi ňu a stôl alebo ho budem musieť poprosiť, aby ju odsunul o čosi viac. Čo ak ma bude chcieť zatlačiť späť a budem pre neho príliš ťažká?