René

25 | Epilóg

„Prepáčte, že je tu taký neporiadok a všetky tie krabice, ale môj šéf – prenajímateľ tohto bytu – mi zabudol povedať že prídete. Ale nebojte sa, už len tento kúsok vecí a kľúče vám odovzdám." cítim sa veľmi nepríjemne, že som takto nepripravená. V piatok večer po práci a šéf mi celý týždeň zabudne povedať, že kľúče od môjho bývalého bytu si príde vyzdvihnúť realitná maklérka. Ale to, že ide na pedikúru, lebo má na nohách strašne veľa kurích ôk, to mi opísal dnes na obede, veľmi rád.

Pani, slečna, možno mladé dievča predo mnou s ružovými vlasmi a v ružovo -bielom oblečení len mávne rukou. „Ja sa nikam neponáhľam. Nič si z toho nerobte. Keď tak vám s nimi môžem aj pomôcť." milo sa navrhne a mne sa okamžite páči. Je to len minútka čo som jej otvorila dvere a prekvapivo som zistila, že dnes už nestíham pozrieť poslednú jednu časť seriálu ako som plánovala, ale donosím si posledné krabice hore do nášho bytu.

„To by ste boli milá. Náš byt je na trojke, ak vás to neodradí." slastne si povzdychnem nad tým, že už je to náš byt a nielen Reného. 

Posledné mesiace boli ako chodiť po nebeskom obláčiku. Celý ten ošiaľ okolo filmu opadol, aj keď stále sa niekto ešte nájde, kto sa zaujíma. René natočil pár častí k novému seriálu o prežití v prírode a nikdy nevyzeral byť šťastnejší. No a nezabudnime na ...

„Prosím povedzte mi váš romantický príbeh. Podľa toho ako ste si radostne povzdychla a ako sa vám v očiach objavili srdiečka, tipujem, že nejaký za vašim sťahovaním bude. Ja presne preto robím túto prácu. Príbehy." nadšene podskočí a zoberie mi z rúk krabicu, ktorú som sa jej i tak chystala podať. "Bože tá je ťažká, čo tam prenášate mŕtvoly?" zachichoce sa. 

Jej obrovské tyrkysové oči, obtiahnuté čiernou linkou a zvýraznené umelými mihalnicami, ma nenechávajú chladnou. Ako očarovaná, i napriek tomu, že si s Reném naozaj dávame pozor komu čo hovoríme, jej začnem všetko predkladať ako na tanieri. Celý náš príbeh. Od toho momentu ako som sa tu nasťahovala, cez to ako je prvý slobodný mládenec, ktorý už nie je slobodný, až po to ako ma v septembri požiadal aby som sa k nemu presťahovala. Kým skončím všetky krabice sú v našom hornom byte, kľúče odovzdané a sedíme spoločne v obývačke a popíjame kávu.

Ako dve najväčšie kamošky. Vanda má v sebe niečo, čo človeka núti jej okamžite veriť. Málokedy vídaný jav u obchodníkov. Bez urážky.

Vanda sa predkloní bližšie, šálka kávy takmer zodretá od toho ako silno ju zviera. „A ďalej?" navádza.

Zasmejem sa a zároveň sa vrátim do mesiacov čo nasledovali po veľkej premiére. „No a potom som povedala áno. Cez víkendy sme cestovali, objavovali Slovensko aj okolité štáty, cez týždeň sme na seba až tak veľa času nemali, ale každým dňom sme silnejší a silnejší. No a potom na Štedrý deň..."

Zhíkne a ešte viac sa priblíži. Šálka jej takmer vyletí z rúk a tak ju radšej položí na stôl. Jej na bielo natreté nechty sa zaryjú do bielych pančúch. Pastelovo ružová hrubá sukňa sa vyhrnie vyššie. „Čo sa stalo na Štedrý deň? Že ťa požiadal o ruku!" prikryje si ľahko namaľovanú tvár oboma rukami. Dokonalý kontrast k jej bielemu roláku. S vypúlenými očami, ako malé dieťa, čaká čo odpoviem.

„Áno. Na Eiffelovej veži, dokonca s celou tanečnou skupinou, ktorá mu pomohla so žiadosťou. Vieš také tie, čo vyzerajú že sú jednoducho obyčajná kulisa a zrazu začnú spievať. Bolo to šialené! Presne ako René. Vo veľkom štýle."

„Nemyslíš vážne." zloží jednu ruku a znova si berie už len letný nápoj.

„Ale áno myslím." prikývnem a usmejem sa pri tej spomienke. „Za bieleho dňa. Všetci na nás pozerali a ja neznášam pozornosť, ale toto mi nevadilo." priznám sa. Fakt nevadilo. „Bolo to dokonalé. Snežilo a už sa pomaly stmievalo. Jeho rodina nás čakala v hoteli – aspoň som si to spočiatku myslela – no nakoniec sa objavili medzi tanečníkmi a ihneď ako som povedala áno, nám gratulovali."

„Nádhera." pokrúti zasnene hlavou. „Ako z rozprávky."

Pokrčím plecami. „René od princa nemá ďaleko."

Keď Vanda nič nepovie, dolejem nám vody do pohárov, po káve ma vždy veľmi smädí. Vanda sa zdá byť vo svojom vlastnom svete. Jej myseľ pracuje na tisíc obrátok a mne sa nedá nerozmýšľať o tom, čo tak asi vymýšľa. Poznám ju dokopy hodinu, no viem, že to niečo bude.

„Už som na to prišla!" zrazu vykríkne a ja stále s rukou na džbáne sebou trhnem.

Kúsok vody sa rozleje na podlahu a okamžite siaham po vreckovkách, že ju utriem. „Na čo pre boha?" potrebujem viac vreckoviek. Vytiahnem ďalšie.

„No predsa," aj ona zoberie ďalšie a pomôže mi zem poriadne dosušiť. „tento komplex je čarovný! Kto sa tu nasťahuje, čaká tu na neho princ a ja som ako kmotra a musí nájsť novú šťastnú! To je skvelé!" skríkne.

Moje obočie vystrelí na vrch mojej hlavy a začudovane sa na ňu pozriem. „Zázračný? Veď som len ja..."

Nedopoviem, keď predo mnou zamáva rukou. „Aká je šanca, že tu bývajú len slobodní chlapi a v momente, keď sa tu nasťahuje nová žena... BUM! Je zadaný." naznačí rukami výbuch a mňa takmer zhodí na zadok.

Začínam troška pochybovať, že som spravila dobre a pustila ju do domu. Znie trocha bláznivo. „No neviem..."

Znova ma nenechá dopovedať, je ako v tranze a nepočúva nič iné len svoje vlastné myšlienky. „To nie je náhoda. To je osud. A ja som tu na to, aby som spojila ďalšie spriaznené duše."

Je trocha bláznivá, ale myslí to v dobrom. Rozhodnem sa ju trocha poškádliť. „Hm, zaujímavá teória, ale čo ak ty si tá ďalšia na rade? Veď tu budeš tráviť dosť času." vystrčím jeden kútik úst a dvihnem taktiež jedno obočie.

Vanda sa nie veľmi úprimne zasmeje. „Čosi. Ja už som rozvedená. Mne už odzvonilo. Ale za to dohadzovačka som dobrá."

„No už ako myslíš." skepticky prehlásim, ale zároveň sa teším, čo nás čaká budúce mesiace. Možno to nebude nakoniec úplná blbosť a niekto ako Denis sa zamiluje do novej nájomníčky. Zvyšní traja muži pochybujem, tí sú už stratené prípady.

Ale čo ja viem. „Tak teda na hľadanie spriaznených duší." dvihnem šálku a udriem ňou do tej Vandinej.

Jej úsmev by dokázal prebiť svetlo slnka. „Na spriaznené duše." zazubí sa.

Bude to zaujímavé.