René

14 | Šťastný nový rok

René nie je dokonalý.

Toto zistenie je ako slastný povzdych po prvom napití sa teplého nápoja po celodennej zime.

Nie je dokonalý a to ani zďaleka.

Nevie mnoho vecí, jednou z nich bude korčuľovať sa. Zvyčajne by to nebolo niečo, čo človeka robí chybným, ale to ako sa hneval že mu to nejde, ako trucoval pretože som bola lepšia ako on a to ako sa snažil bojovať o to, aby nad sebou a svojou neschopnosťou korčuľovať zvíťazil, to už ubralo na jeho dokonalom šarme.

René nie je dokonalý - i keď k tomu má veľmi blízko - a o to viac ho milujem.

Vie byť síce detinský a priveľmi súťaživý, no vďaka tomu sa zasa ja cítim ako menej nedokonalá.
Začínam vidieť jeho chybičky krásy a nevadia mi. Začínam pozorovať aký vie byt neporiadny a vie ma to aj rozčúliť. Nestaviam ho viac na piedestál. Je to maminkin miláčik a možno aj preto som sa  jeho mame vôbec nepáčila.

Začíname byť skutoční. Náš vzťah je skutoční. Tento týždeň o samote, mi ukázal čo ma čaká ak v tomto vzťahu chcem pokračovať a môžem povedať, že by som sa smelo pustila aj do ďalšieho štádia. Prospekt spoločného bývania neznie vôbec zle. 

Jeho ponožky sú síce všade v mojom byte – kdekoľvek si ich rozhodne zložiť – ako aj na chate. Dopitý pohár od vody položený na konferenčnom stolíku, na krbe, a zakaždým vytiahne nový. Topánky a roztápajúci sa sneh z ich podrážok, mimo podložky pri dverách.

Zložené ružové okuliare, mi však neuberajú na moji pocitoch voči nemu. Na pocitoch toho, že s týmto mužom chcem ostať do konca života. Nevadí, že polovicu z toho budem zbierať po stoličkách a zemi jeho špinavé veci. Sú to veci, s ktorými dokážem žiť. Bez neho? To ani náhodou. Už viem, že ak sa jedného dňa rozhodneme mať spolu deti, budem sa tešiť a nie obávať že budú po ňom.

Tento týždeň na chate v Tatrách nás spojil ešte viac. Ukázal mi ešte viac do jeho vnútra, do jeho súkromia. Prvé fázy vzťahu, kedy nám bolo blbé vôbec spomenúť, že nám treba na záchod na veľkú, sú preč. Vždy upravená tvár a dokonalé oblečenie, už nie sú potrebné. Naše skutočné tváre, bez pretvárky a bez prílišného snaženia sa, sú nám obom na obdiv.

A ani jeden sa nesťažuje viac, ako by bolo v poriadku. 

Jasné, že som ho napomenula za neporiadok a on samozrejme so šibalským úsmev ma vášnivo pobozkal a pomiloval, aby som sa nehnevala. Dohoda je jasná, on sa pokúsi mi nerobiť zlosť a ak áno, urobí mi následne radosť.

Posledných šesť dní bolo úžasných. Pokoj pred nasledujúcimi mesiacmi, kedy sa neuvidíme dosť, kedy sa bude – aj keď iba akože – bozkávať s inými ženami. Ešte nás neobklopujú žiadni novinári, ktorí sa budú snažiť nazrieť do zákulisia novo pripravovaného filmového trháku. Nikto nám tu nenarúša súkromie.

Nie je lepší pocit ako to, že sme tu len my dvaja, bez televízie a internetu a môžeme si robiť čo chceme. Dokonca chodiť celý deň nahí – v mojom prípade len polonahí.

Okrem pár chvíľ aj medzi ľuďmi, na trhoch, na verejnom korčuľovaní, sme preferovali stráviť náš čas dnu. Konkrétne v posteli, na gauči, na kuchynskej linke, na stole, oproti stene, vo vírivke... Izolovaní od všetkého iného čo by nás dokázalo od seba držať ďalej ako pár metrov.

Chatka je uprostred malej tatranskej dediny, obklopená dlhými poľami posiatymi hrubým snehom, v ktorom každé ráno objavíme nové šľapaje divokých zvierat. Okolo nás sú lesy Tatranského národného parku čo by kameňom dohodil. Pobehujúce divé svine pod našimi oknami sú vítané prekvapenie takmer každý deň. Zatúlaný medveď čo sa zabudol alebo bol lenivý sa zásobiť na zimu a tak aj počas zimy nespí a radšej sa prehrabáva odpadkami v neďalekom kontajnery ma už nie raz vystrašil. No a hukot sov a zavíjanie vlkov, si neviem predstaviť že by som tak šťastne počúvala s niekým iným.