René

04 | Boris

Nikdy ma v živote nenapadlo, že príde deň, kedy si nebudem vedieť počať sama.

Netušila som, že existuje niečo, čo ma ešte zaskočí a ja sa nájdem na pokraji zrútenia, pretože si nebudem istá, ako ďalej. Zvládnem to sama, alebo radšej utekať naspäť domov na východ a všetkého sa vzdať?

Taká banalita, ako zabuchnuté kľúče v byte z vnútornej strany, by ma nemali rozhodiť až takto. No to, že mi správca budovy, šéf a dokonca ani žiadny z kolegov momentálne nedvíhajú, mi na kľude nepomáha. A dokonca ani to, že na sporáku mám postavený pokojne tlejúci vývar, no ten pocit, že sa niečo môže pokaziť a ja vyhorím, neodchádza.

Netuším, ako som mohla byť taká nezodpovedná. Chcela som len vyniesť smeti a zabudla som si kľúče doma. Prečo som radšej nepočkala kým skončím? Prečo som si lepšie neskontrolovala obsah vrecka mojich kraťasov, ale spoliehala sa len na moju deravú pamäť? Organizovanosť je niečo, čím sa pýšim. No, chcela som opäť raz spraviť viac vecí naraz a potom to takto dopadne.

Netuším čo mám robiť a k tomu všetkému ešte von leje ako z krhly a ja som celá mokrá a je mi zima. Prisahám, že tento jún je prekliaty. Viac fúka a prší ako nie. Ako keby nás tento rok jar obišla a čakalo sa rovno na leto. A na moje hlúpe nešťastie, na sebe mám iba biele tričko a samozrejme - ako každá rozumná žena, čo príde po práci domov a chce si oddýchnuť - žiadnu podprsenku.

Je mi zima, mám strach, netuším čo robiť a ešte sa aj bojím volať niekoho na pomoc, pretože mi vidno bradavky.

Fakt skvelé.

Na moje šťastie alebo nešťastie mi môj sused Dominik neotvára. Nie je ani počuť Filipa spievať, kričať, naháňať sa, alebo niečo rozbíjať, ako ho počujem za posledné dni takmer stále. Je to ako keby táto budova ožila. Ako keby v momente, keď som sa s niekým v tejto budove zoznámila, zázrakom ich vidím a stretávam všade, i keď dovtedy som si myslela, že žijem v dome plnom duchov.

No a teraz nie je nikoho nikde. Zase a v najhoršom možnom čase.

Dokonca ani Viktor tu nie je a to už je čo povedať. Z jeho bytu a večných večierkov ide stále hluk, stony alebo neskôr krik a nadávky. Vďaka nemu, toto miesto takmer nikdy nespí.

Viem, že René je doma a viem, že on by mi pomohol. Ale ja tak hrozne nechcem ísť práve za ním. Nechcem, aby ma takúto videl, nechcem aby vedel aká som hlúpa a nezodpovedná. 

„Och!" kopnem si snáď stýkrát do dverí. Nemám možnosť vymýšľať, musím sa vzchopiť, ruky založiť na prsia a dúfať, že si môj hlúpy stav nevšimne. Dúfať, že ma oficiálne nezaradí na rebríček otravných sused a nepokazím tým náš magický večer, pred pár dňami.

Niekoho takého mať v živote je dar a nie niečo čo človek berie na ľahkú váhu. 

Nemyslím si, že som sa už niekedy v mojom živote s niekým takto hneď cítila dobre. No dobre, nie hneď, ale dosť skoro na to, aby som sa mu otvorila, aby som nechcela nikdy od neho odísť a dokonca aj dosť rýchlo na to, aby som jeho spoločnosť vyhľadávala skôr ako samotu mojej izby.

René mi učaroval a otvorene sa musím priznať, že som sa do neho okamžite buchla. Je jednoznačné, že nikdy nič nepodniknem a dokonca si nedovoľujem ani snívať o tom, aké by to s ním mohlo byť. Ale keby som mala možnosť, chytila by som sa pevne nechtami a nepustila.

Rozhodnem sa zdolať schody hore na tretie poschodie a dúfať, že je doma a že ma vypočuje. Schody nie sú môj priateľ a kým tam dorazím bude zo mňa smradľavá spotená a k tomu mokrá hlúpaňa, ale nemám na výber. Betónové schodisko potiahnuté svetlým linoleom beriem radšej po dvoch kusoch. Vážne sa obávam zapnutého sporáka osamoteného v byte, ktorý ani len nie je môj.