René

11 | Láska nie je sebecká

Dnešný novembrový deň je tak škaredý a sychravý, ako sa pomaly ale isto stáva aj moja nálada. Von je neskutočne škaredo a meteorológovia vydali výstrahu pred mrazmi, závejmi a aj vetrom. Pod Tatrami možno pohodový deň a nič nového, ale tu v Bratislave je to des a hrôza.

Každý sa naháňa, len aby čo najskôr šiel domov do tepla. Ohľaduplnosť si všetci nechali doma na poličke. Nálada v celej našej kancelárii je rovnako na bode mrazu ako na opačnej strane zamrznutých okien.

Všetko sa kazí.

Ja, všetko kazím. Nechtiac som hneď z rána urazila novú kolegyňu keď nám ukazovala svoje deti, no ja som prišla tak neskoro, že som jej ich nazvala vnúčatami. Na moju obranu, naozaj vyzerá staršie ako iní štyridsiatnici.

Dostala som pokarhanie za zle vpísané údaje do evidencie – vďaka mojej nesústredenosti. Prisahala by som, že čo dnes chytím do ruky, to sa pokazí. Zlý pocit sa mi derie pod povrchom pokožky a ja mám chuť kričať, utiecť odtiaľto, plakať a možno aj dať výpoveď.

Ja viem, je to len zlý deň a zajtra už bude lepšie, no momentálne sa cítim otrasne a všetko mi pripadá stratené. 

Aby toho nebolo málo, práve som sa pustila do súboju s kolegyňou, ktorá je tá typická žena, čo má vždy pravdu a len ona a nikto iný. Popri tom musí mať vždy posledné slovo. Zamiešame do toho prvý deň mojej menštruácie a fakt, že aj ja viem uštipačná, keď mi je zle a katastrofa je na svete. Som otrávená z jej neustálych odsudzovaní a urážok na iné – dovolím si povedať – úspešnejšie ženy v našej firme. Jej závisť a pýcha mi dnes poriadne lezú na nervy, hlavne keď som začula z jej úst vyjsť aj svoje meno.

Nie som človek, čo by mal odvahu a energiu na takéto veci. Väčšinou len stiahnem chvost medzi nohy a nechám si naložiť. Vlastnosť, ktorú na sebe priam neznášam. Som takmer bez chrbtovej kosti. No teraz to prehnala. Utrúsila predo mnou rasistickú narážku. A to je pre mňa v posledných mesiacoch poriadne citlivá téma.

Táto zákerná dáma, nazvala jednu z manažmentu firmy – špinavou cigánkou. Keď som ju napomenula, obdržala som nič iné, len uštipačnú poznámku o tom, že nie je divu, že sa jej zastávam, keď s jedným takým spím.

Keby niet nášho hlavného šéfa a toho, že ju zastavil a na mieste vyhodil, bola by som jej vyškriabala oči. Nemala som málo a bola by som jej aspoň napľula do tváre. Reného si brať do úst nemala. 

Tento deň je proste príšerný.

Moja menštruácia je boľavá a veľmi silná. Cítim sa ako keby som bola nafúknutá ako balón. Nedokážem vojsť do vlastnej kože. Nálada sa mi z minúty na minúty mení z naštvanej na smutnú, depresívnu a skľúčenú. Mám chuť plakať, neskôr zasa všetko vzdať. Zajtra bude lepšie. Dnes sa všetko zdá tmavšie, pochmúrnejšie, akési nepríjemné. Zajtra si poviem, že som blázon, že som všetko len prehnala. No dnes to neviem dostať z hlavy.

Keď sa mi znova zamrzne počítač a ja už niekoľkýkrát dobabrem výpočty a mierky, so všetkým tresnem. Slzy sa mi nahrnú do očí a mám neuveriteľnú chuť niekoho udrieť.

Bolesť hlavy mi k duševnej rovnováhe, nepomáha.

„Mala by si ísť domov. Máš nadčasy, môžeš. V takéto dni, už nič nespravíš. Musíš sa na to proste vyspať a prísť s čistou hlavou." ozve sa Linda - moja kolegyňa - ktorá sedí v opačnom rohu miestnosti ako som ja. Zvyšní dvaja - Edo a Tomáš – sú momentálne na cigaretovej pauze. „A plus tá krava ťa dožrala, ja by som na tvojom mieste už dymila spolu s chalanmi. Nie je divu, že to dnes nejde. Isto, choď domov skôr a uži s tou tvojou čokoládkou, zajtra prídeš ako svätý obrázok." zachechce sa svojim chrapľavým - zjavne prefajčeným - hlasom.