René

18 | Druhá skúška

"Iveta, už som ti povedala, že prídem včas. Len ešte musím oznámiť o svojom odchode všetkých čo to potrebujú vedieť a čakám na svojho priateľa." zaškrípem do telefónu zubami. Je neuveriteľná! Totálne vystrašená byť s otcom sama čo i len minútu.

"To už máš znova nového? Si si pohla." ani jej trpezlivosť už nie je najlepšia. Na hlase jej počuť všetko to pohŕdanie a odpor k tomu, že sme za posledné týždne boli nútené spolu tráviť toľko času.

A veľa ešte len budeme.

Neviem prečo jej vždy skáčem na háčik. Viem, že sa ma len snaží vyprovokovať, ale neviem si pomôcť. "Ja a René sme stále spolu."

"Ha!" celá nadšená, že som jej na to skočila a môže ma rozčúliť, ma nenecháva dlho čakať. Takmer cez telefón môžem cítim ako sa vzrušením trasie. "A kde je teda? Nevidela som ho s tebou ani raz. Za to Tiborko nám pomáha ako môže. Mohla by si si priznať že potom čo si ho tak strápnila, sa na teba vykašľal." trpko sa zasmeje. "Taký fešák a ty... Nemožné."

Krava.

Ten jej Tiborko – môj zvyšok – nám tak hrozne pomohol, že ju dvakrát doviezol za otcom do nemocnice a raz nám vybavil protekčnú návštevu po návštevných hodinách. Pracuje mu tam totižto teta. Pravdou však ostáva, že René nespravil ani toľko, ba dokonca o tom, že chodím na deň alebo dva do Košíc, ani nevie. Myslím, že od kedy sa Anne zranila – po pravde, zlomila si necht a utrpela minimálnu škodu na aute a ešte menšiu traumu – som ho videla dokopy dvadsať štyri hodín. A to nie v kuse.

Smutné, že Ivete nemôžem šplechnúť do tváre aká je sprostá, ale musím stiahnuť chvost a radšej neuznať, že má pravdu.

„Uvidíme sa zajtra pred nemocnicou. Čau." zložím jej neschopná múdreho slova. Nemám sa ako brániť, má pravdu. René mi nepomáha, doslova na mňa kašle. Celá naštartovaná sa začnem znova baliť.

Spomínaný mi sľúbil, že tu bude už pred pol hodinou. Trvalo mi len tri neúspešné hovory a dve SMS aby sa mi konečne ozval späť a dohodli sme si schôdzku ako dvaja úplne cudzí ľudia. Nebol nadšený, že som mu nepovedala priamo do telefónu o čo ide. Vraj má toho veľa, ale hodinku si nájde. 

Všetci ma len štvú. Je toho príliš a namiesto toho, aby sme si všetci pomáhali, si hádžeme pod nohy kamene.

No ako je to v poslednom čase stále, znova mešká. Nemám inú možnosť ako  mu konečne vysvetliť čo sa deje v mojom živote. Že musím ísť domov na pár týždňov, kým sa uvoľní miesto v opatrovateľskom dome. Aj sám otec, konečne uznal, že aj keby sme s Ivetou akokoľvek chceli, nie je reálne aby sme to samé zvládli. Nie s tým pocitom, že robíme málo. Otec je ležiaci pacient s veľmi slabým svalstvom a robí mu problém aj jedenie. Náhla strata veľkého množstva váhy spraví poriadnu šarapatu. Plus mesiac ležania a človek bez vôle a je na svete hotová katastrofa. Jeho svalstvo ochablo tak príšerne, že bude potrebovať týždne cvičenia s chiropraktikom, len aby sa znova postavil. 

Aspoň, že Iveta sľúbila pomôcť. Neviem, či tomu však môžem veriť. Bojím sa čo sa stane ak ma s ním nechá samú. 

Otec nikdy nebol náš hrdina, ani len náš priateľ. No je to stále naša rodina. Mohol sa aj on na nás – tak ako mama – vykašľať, ale neurobil to. Teraz nás potrebuje. No najhoršie je to, že tento silný a hrdý človek, je teraz odkázaný na lôžko, jeho dve dcéry mu musia meniť vývod a rakovina sa ďalej a rýchlo šíri.

Potrebovala by som si poplakať. Niekoho, kto mi povie, že to zvládnem, že som dosť silná na to čo ma čaká. No René sa nikdy nepýtal. Keby čo i len položil otázku 'Ako sa máš?' už by sme to mali za sebou. Bohužiaľ, na to má príliš veľa práce.