René

21 | Láska hory prenáša

„Mama už na noc odišla a ja idem tiež. Ehem... Nepotrebuješ niečo?" neisto pozerá do zeme a krúti palcom na nohe o podlahu moja mladšia sestra.

Miesto na gauči v obývačke je už nepríjemne vyhriate mojou váhou a zadok mi začína tŕpnuť. „Nie. Nič." pokrútim hlavou ale nepozriem sa na ňu. Priamo za ňou totižto stojí jej priateľ, snúbenec a vraj budúci otec jej detí, o ktoré sa snažia a dokonca aj môj bývalý. Tibor je niekto, kto ma využil len aby dosiahol svoje vlastné šťastie a pri tom ma zlomil. S tým človekom si nebudem už nikdy mať čo povedať, no budem musieť akceptovať že veci sú, aké sú a že ho budem po zvyšok života ďalej stretávať.

Aspoň teda dúfam. 

Lebo ak Ivetu po tom všetkom a tých rokoch čo po nej toľko túžil nechá, asi ho zabijem. 

Je jedno, ako sa k sebe so sestrou správame a ako si vyčítame veci, ktoré má vlastne za príčinu jeden idiot. Sestra je stále moja krv a rodina a tieto týždne sa ukázali, že nech sa deje čo sa deje, a nech hundreme akokoľvek veľmi, vieme stáť jedna pri druhej.

„Tak my teda ideme. Rada som ťa René spoznala." veľmi skromne, nie znejúco ako ona sama, sa rozlúči aj s mužom, ktorý ma už hodiny drží pevne v náručí. Pôsobí ako pevná stavba okolo môjho tela, ako nepriestrelná ochrana môjho vnútra a môj pilier. Stále sa na neho hnevám, ale teraz na to nie je čas.

René jej sentiment opätuje len pokývaním hlavy a Tibora rovnako ako aj ja, ignoruje.

Len čo sa za všetkými zabuchnú dvere, je čas ísť za otcom. Dlžím mu ospravedlnenie za to, ako som sa chovala. Ako sme sa všetky chovali. On tu trpí a my sa ľutujeme. Tiež chcem aby spoznal Reného. Istá časť môjho vnútra stále hľadá jeho súhlas a pochopenie. Je pre mňa dôležitý aj keď sme si nie vždy sadli. Požehnanie od neho, by pre mňa znamenalo celý svet. 

„Mal by si ísť do hotela. Tak ti bude pohodlnejšie. Ja to tu zvládnem. Len keby si šiel so mnou, že ťa konečne predstavím." snažím sa znieť monotónne. Ukázať mu, že keď som to doteraz zvládla bez neho, budem tak pokračovať aj ďalej. Aspoň kým ma mama alebo Iveta nevystriedajú. No zároveň nechcem aby vedel, ako veľmi túžim po tom, aby zostal pri mne a už ma nikdy nepustil. Pretože chcem. 

Je jedno koľko mám rokov, stále sa občas cítim ako malé dievčatko, stratené niekde v ZOO. Moje bipolárne chovanie je mätúce aj pre mňa.

„Ostanem." pristúpi opäť bližšie a prepletie si naše prsty. Istá časť zo mňa dúfa, že potreba sa ma neustále dotýkať je u neho aspoň taká veľká ako u mňa. Dúfam, že aj po tom všetkom, sa dokážeme znova otriasť a pokračovať v tom nádhernom, čo sme spolu začali.

Chvíľu mi to potrvá, no nie je nemožné aby sa veci odčinili.

„Ako chceš." vykročím z obývačky, smerom ku kuchyni. Tam naberiem do džbánu čerstvú vodu a skontrolujem krabičku s dňami a časmi na liekoch. Všetky na dnes už má otec zjedené a tak na mne neostáva teraz už nič iné, len kontrolovať jeho úroveň bolesti, vývod a či niečo nepotrebuje. „Ako dlho vlastne ostávaš?" skrývam úprimný záujem. Dúfam, že povie navždy.

Povzdychne si. „Mám päť dní a potom sa musím vrátiť."

„Aha."

Spolu s džbánom v ruke, vypínam svetlo v kuchyni a René v mojom tesnom závese kráča so mnou ku otcovi do spálne. Náš byt má len dve izby a preto spávam vlastne v obývačke, ktorá bola kedysi moja a Ivetina detská izba. Otec si ju po našom odchode, prerobil na miestnosť s gaučom a televíziou. Teraz tam budem spať s Reném.

Je to trocha nepríjemná predstava a mrzí ma, že nemám možnosť mu poskytnúť viac pohodlia, no hlavne som rada, že ostáva. Aj napriek tomu, že byt smrdí chorobou, dezinfekciou a je v ňom ťažký vzduch, i tak sa  môj muž vôbec nesťažuje. Viem, že je zvyknutý na viac a aj sa trocha hanbím za ten neuveriteľný neporiadok okolo nás. Nie je miesto, kde nie sú zdravotné pomôcky, tony prádla čakajúce na žehlenie, ako aj zásoby obväzov, materiálov a liekov.