René

19 | Tvrdohlavosť

Nikdy som sa nezamýšľala nad tým, čo všetko zahrňuje starostlivosť o osobu pripútanú na lôžko. Ani ma len nenapadlo, čo všetko pre to musí človek obetovať. Tak ako aj ten ktorý sa stará, aj ten o ktorého je potrebné sa postarať. Súkromie, hanblivosť, spánok, ale aj staré bôli a výčitky.

Je to niečo tak únavné fyzicky, ale aj psychicky, že to rodiny po väčšine ešte viac rozdeľuje, namiesto toho aby ich to spájalo.

Otcovi nie je vôbec lepšie.

Za posledné dva týždne sa jeho stav viac menej nezmenil. Bolesti žalúdka, neustále kolísajúci tlak a problémy so svalstvom nám všetkým dávajú zabrať. Aj to, že jeho dni pozostávajú len z ležania a brania liekov, nepomáha k jeho kľudnému spánku. Sme ako v začarovanom kruhu. Ak použijeme liek na lepšie fungovanie ľadvín, zaťažujeme už i tak boľavý žalúdok. Lieky na odvodnenie a riedenie krvi, zasa nepomáhajú ľadvinám. Kde pomôžeme s jedným, ublížime s druhým. 

Neviem ako sa otec v skutočnosti cíti. Má nádej na zlepšenie, alebo sa bojí čo bude nasledovať? Nehovorí s nami. Len po nás breše. Nepochváli, len nám ukáže čo všetko robíme zle. A ani mu to nemám za zlé. Ešte pred dvoma mesiacmi to bol zdravý samostatný muž, veľký ako hora a teraz sa nedokáže sám ani posadiť. 

Cvičenia s fyzioterapeutom sú pre všetkých, vrátane terapeuta ukrutné. Otec nemá silu a ani potrebnú vôľu. Terapeut má síce dostatok trpezlivosti, ale nemôže nútiť pacienta aby chcel. To musí otec sám. Môže mu dať nástroje, pomôcky, nápovedy, ale nie chuť zlepšiť sa. A otec nemá ani chuť ani chcenie. 

No a my s Ivetou? Buď sa hádame, alebo držíme bobríka mlčanlivosti, lebo sme urazené. Nerada to priznávam, ale vo veľa veciach sme si podobné. Sme predsa rodina. Obe tvrdohlavé ako barany a odpúšťame len veľmi ťažko.  

Ocitli sme sa v začarovanom kruhu a nikto netuší ako z neho von. Každý deň je taký istý. Nie je viditeľné zlepšenie, pokrok, ba ani len najmenšia zmena. Otcovi je stále rovnako, stále rovnako si odmieta nechať pomôcť. Pomaly to vzdáva. Jeho hrdosť a ego sú pre neho dôležitejšie ako jeho dve dcéry.

Iveta sa snaží. Nemôžem povedať žeby nie, ale jej frustráciu a nechuť z toho čo všetko musí obetovať, aby tu mohla každý deň byť, dáva veľmi hlasno na javo. Nikomu to na psychike nepomáha. Ale to je moja mladšia sestra. Neustála potreba sťažovať sa, je u nej veľmi silná. 

Ani pre mňa to nie je ideálne. Chcela by som, aby bol otec zdravý a v poriadku. Na vlásku mi visí práca, s tým spojené ubytovanie a tak aj môj vzťah. Vzťah, ktorý je momentálne pomerne mrzutý a chladný.

Napätie, v malom dvojizbovom byte v Košickej Furči, by sa dalo krájať nožom. V každom v nás vrie niečo, čo len čaká na malú štrbinu a vykypí v plnej sile von. Je len otázka, kto bude prvý a my ostatní sa k nemu potom pridáme.

Spolu s Ivetou sa snažíme otca trocha posadiť. Polohovateľná posteľ a matrac proti preležaninám je však príliš gumový a klzký a posteľné prádlo pod ním, ktoré nám pomáha s pohyblivosťou sa kĺže bez toho, aby nášho vychudnutého otca pohlo spolu s ním.

Môj pohľad padne na jeho postavu, ľahšiu ako kedy pred tým. Takmer tridsať kíl schudol od kedy bol operovaný. Dlhoročné fajčenie, a náhly úbytok hmotnosti z jeho tváre spravilo tvár starca a nie štyridsaťšesť ročného muža. Oči mu padajú a aj keď sa veľmi snažíme ho polohovať, na bokoch sa mu objavujú bolestivé červené – zatiaľ ešte len – modriny.

Teraz si vždy spomeniem na seriály a telenovely, kde charakter upadol do kómy a po mesiacoch sa prebudí a rovno postaví na nohy. Tak to teda nechodí. Ochabnuté svalstvo a strata sily rovná sa mesiace tvrdej driny.