Fragrance of Feelings

Chapter 2

"To že spravil?" zakričala Daphne neveriacky na plné hrdlo.

Ozvena v poloprázdnom sklade mnou príjemne zarezonovala. Bolo fajn vedieť, že v tom nie som sama. Počuť zhrozenie v hlase iného človeka ma upokojilo, no zároveň mi drasticky pripomenulo, čoho som práve bola svedkom.

"Ten idiot je, prisahám Bohu, totálne zvrátený!" rozčuľovala sa Daphne. "Ja neverím vlastným ušiam!"

Sedeli sme na spráchnivených drevených doskách strategicky schovaných za obrovskými krabicami fľaštičiek ružového oleja. Tlmené svetlá mi dopadali na drobné biele bolérko a nebadane sa v ňom ligotali. Z neďalekej škáry v obrovských dverách skladu k nám doliehal chladný večerný vietor a neposlušne sa nám šplhal pod chabé vrstvy oblečenia. Bola som premrznutá až na kosť. Nie ani tak z kanadského počasia, ktoré ma neprestávalo udivovať, ako z riaditeľa prosperujúcej firmy, kde bolo mojím snom sa dostať. V rukách som držala čiernu termosku s horúcim ovocným čajom a na holých nohách som si pozorovala naskakujúcu husiu kožu. Kanadský vietor nedbal ani o moju blúzku. Prefukoval cez každé jedno vlákno a bolestivo mi narážal už do beztak ubolenej hrude.

"Nerozumiem, čo je jeho problém," odpila som si z čaju, "všetko sa snažím robiť podľa jeho požiadaviek. Doteraz mi nedal ani jedinú šancu normálne sa vo firme zaučiť, robil si zo mňa asistentku na nosenie kávy a teraz toto?"

Termosku som položila vedľa seba a postavila sa, aby ma krv, kolujúca mojím telom, zahriala, keďže zanedbateľné percento tuku v mojom tele to nedokázalo. Z ryšavých vlasov som si pomaly odmotala zelenú francúzsku šatku a poskladala som ju do kabelky, keď sa mi pred očami zjavil obraz zelených diabolských očí.

"On nemá žiadny problém s tebou, moja zlatá," pozrela na mňa Daphne so smrteľne vážnym výrazom a do nosa mi doľahla jej mandarínková vôňa. "Je to chorý úchyl, chápeš? Má problém sám so sebou a fakt by sa potreboval liečiť. A okrem toho je ešte aj materialistický egoista a psychopat."

Povzdychla som si. Bola som vďačná, že sa mi Daphne snaží pomôcť, no jej slová ma ani náhodou neupokojovali. Práve naopak. Daphne bolo malé, no veľmi silné žieňa, ktoré trávilo svoj voľný čas počúvaním tvrdej hudby a dvíhaním ťažkých váh v posilke. Hoci bola o štyri roky staršia, ako malé sme sa kamarátili, keď som s otcom chodievala do Kanady navštevovať starých rodičov a Daphne bývala na ulici oproti. V mnohých veciach sme boli podobné, no postupom času sa naše hodnoty začali líšiť. Jedna vec však ostala - veľký duch. A presne toho mala občas Daphne až priveľa.

"Čo mám teraz robiť? Mám mu ráno doniesť kávu so slovami Dobré ráno, pán Henders, dúfam, že dnes máte krásny deň? Alebo mám rovno ísť na Ránko, Matthew, podpíšeme zmluvu o mojom prijatí do zamestnania?" uvažovala som.

"Ty si si v tej kancelárii udrela aj hlavu, alebo bol ten parfum, z ktorého ti dal pričuchnúť, otrávený?" pozerala na mňa Daphne ako na blázna. "My dve teraz zájdeme na policajnú stanicu a tam im všetko povieš."

Zo šoku, do ktorého ma priviedla, sa mi zatočila hlava. Mala som pocit, akoby ani trochu nerozumela tomu, čo jej hovorím. Daphne veci videla až príliš čierno-bielo. Buď bolo niečo dobré, alebo zlé, nič medzitým. Nedbala o veci medzi riadkami. Buď sa bavila, alebo nudila. Buď šla do niečoho naplno, alebo vôbec. Nepoznala šedú farbu. Nikdy ju nepoznala.

"Čo im tam už len poviem? Prídem tam len tak o deviatej večer, že mi najvplyvnejší človek v meste ponúkol trvalé miesto vo firme a medzitým mi mimovoľne siahol pod sukňu? Veď ma vysmejú."

"A čo chceš robiť?"

"To ty si mi predsa tvrdila, že Henders trávil minuloročné oslavy Nového roka s celým policajným zborom!" zaúpela som. "Nikto z nich by mojim slovám neprikladal žiadnu dôležitosť."