Fragrance of Feelings

Chapter 8

"Slečna Damonová," povedala pani sekretárka nanajvýš prekvapene, keď ma uvidela kráčať k jej bielemu pultu s oboma ťažkými kuframi, ktoré mi včera podávala.

"Dobré ráno," zalapala som po dychu, rúčky kufrov som starostlivo zastrčila dnu a zotrela som si kvapôčky potu z čela. "Vyskytli sa menšie komplikácie s mojím ubytovaním a potrebovala by som si tu ešte na nejaký čas odložiť kufre, ak by to šlo." Nervózne som sa usmiala a hlava sa mi automaticky otáčala do pravej strany na samotný koniec priestrannej chodby, kde sídlila kancelária Matthewa Hendersa.

"Ale samozrejme, moja milá," usmiala sa pani sekretárka a kufre mi začala brať z rúk. "Ste tu dnes neskôr ako obvykle."

"Áno," zašomrala som si popod nos. V sieni slávy sa rozliehal zápach dezinfekčných prostriedkov.

"A kávu," zamrmlala pani sekretárka a zamyslene si obzerala moje prázdne ruky, "tú zjavne nemáte."

"Nie," prikývla som a zbadala v odraze zrkadla, visiaceho pri portréte Hendersa staršieho, výrazný kontrast svojho červeného rúžu a modro-sivých očí.

Po prvýkrát bola ich farba sýta a zreteľná, čo môj pohľad priklincovalo k tomu neznesiteľne vyleštenému zrkadlu. Ak je niečo, čo naozaj nenávidím, tak je to prehnaný poriadok. Nemyslím taký ten, keď ste si vedomý toho, čo kde máte, dávate veci na určené miesto, pravidelne si utierate prach a tak, no poriadok spočívajúci v tom, že v danej miestnosti nie je takmer žiadna atmosféra, mi ide poriadne na nervy.

Zrak mi onedlho zakotvil na trúfalej rane na mojom nose, od včerajšieho bizarného incidentu s novinármi, ktorá začínala nezbedne vyliezať spopod make upu. Keď sa na to pozerám spätne, neviem, ako je možné, že som nevybuchla už dávno predtým. Viem len to, že v tom momente, pri zízaní na svoju strhanú podobizeň v zrkadle, sa mi do žíl nahrnul hnev a stúpajúca guráž. "Kávu veru nemám."

Niekedy sa veci proste dejú. Jedna za druhou. Bez vysvetlenia. Ktovie, či to spôsobila Flynnova nevraživosť, moja neschopnosť, či samotná existencia Matthewa Hendersa, bolo mi však viac ako jasné, že dnes už jednoznačne neudržím jazyk za zubami, a tak som rýchlym krokom vykročila po lesknúcom sa pravom krídle chodby, zatiaľ čo sa ihlice mojich topánok ozývali všade navôkol.

Odhodlane som zastala až pred poslednými dvermi, dlane som stisla v päste a pevne som spojila svoje pery. Nemala som ani najmenšie tušenie, čo plánujem urobiť. Žiarivá belosť dverí mi doslova pálila oči. Pokrútila som hlavou, zhlboka som sa nadýchla a spotenou rukou som stlačila kovovú kľučku riaditeľovej kancelárie, na čo som už ladným krokom vchádzala dnu.

"Meškáte, Damonová," zasipel Matthew s kamenným výrazom a zrak ani len nezdvihol od papierov porozhadzovaných na jeho stole. To ma povzbudilo.

"Nemeškám." Zavrela som dvere a zamkla za sebou, čo jeho mrazivý pohľad zaiste zaujalo. "Iba som neprišla skôr."

"Nuž, ako vidím si na určité okolnosti zmenila názor," usmial sa, ani neviem, či nad mojou hlúposťou, či nad jeho náhlou zmenou z vykania na tykanie. Vzápätí sa, akoby mu bol patril celý svet, zatočil na čiernej kancelárskej stoličke. V ruke opäť držal jedno zo svojich gýčových luxusných pier a pohrával sa s ním pri hladkom kútiku vyblednutých pier.

Jazykom som si prešla po perách a bez odpovede som podišla k jeho stolu, pričom mi v krku narastala známa guča zúfalstva. Nedala som sa však zdolať nepriaznivými pocitmi a s predstieraným úsmevom som sa oprela o vyleštené sklo. Výstrih červených saténových šiat mi pri tom pohybe klesol o pár centimetrov nižšie a mňa začali Hendersove oči intenzívne páliť na hrudníku.