Fragrance of Feelings

Chapter 6

Moje vnútornosti spravili kotrmelec. A ďalší. Opatrne som otvorila únavou zlepené viečka a rozmazaný zrak mi padol na mihajúcu sa digitálnu tabuľu svietiacu v tme autobusu.

Carnarvon Street. Pätnásť minút.

Zaspala som. Párkrát som malátne zažmurkala a ihneď po mojom návrate do reality ma omámila vôňa citrónov a zeleného čaju. S očami otvorenými dokorán som sa pritisla hlbšie do sedadla, keď sa postava po mojej pravici nečakane pohla a mne došlo, že som prikrytá hnedým svetrom a hlava mi odpočíva na Flynnovom pleci. Jeho prítomnosť ma znervózňovala. Z jeho tenkého trička vylietali konvalinky a neposedne šteklili ma v nose, zatiaľ čo si moje oči zvykali na ostré svetlá áut v kolóne črtajúcej sa pod úrovňou našich okien. Pevne som stisla pery a opatrne som sa vzpriamila.

Flynn v momente odlepil hlavu od okna a pozrel na mňa. "Pospala si si?" zachripel.

"Áno," pípla som takmer nečujne.

Pohľadom nespokojne preskenoval moju tvár, takmer akoby hodnotil moju odpoveď. Jeho tmavé oči však napokon cielene spočinuli na mojom nose. Pery zvrtol do napätého úškľabku a svoju ruku bez varovania natiahol smerom k mojej tvári, prstami opatrne prechádzajúc po rane od fotoaparátu, ktorá ma stále jemne štípala.

Srdce sa mi roztĺklo tak divoko, až som sa bála, že ho je počuť. Naprázdno som prehltla, a keď som zopárkrát za sebou zrýchlene zažmurkala, Flynnov výraz sa náhle zmenil.

"Nie je to zlomené," povedal.

Končeky jeho ľadových prstov mi na tvári zanechali rozpálenú jazvu a bez akejkoľvek odpovede som sa pokúsila nadviazať s ním očný kontakt, keď svoju hlavu znovu protestne otočil smerom k oknu. Akurát sme odbáčali na predposlednú zastávku pred našou cieľovou.

"Ďakujem za sveter," stiahla som hebkú látku zo svojho tela a podávala mu ho.

"Obleč si ho," pozrel znovu na mňa. "Za chvíľu vystupujeme a v tomto bez pochýb zamrzneš," ukázal na moje oblečenie.

Pozrela som na jeho tenké tričko. "Ale takto zamrzneš ty," stále som mu podávala voňavý sveter.

"Ja som zvyknutý," odvetil ľahkovážne.

Zaváhala som, no napokon som si do rukávov hnedého svetra vsunula ruky a prepchala som si ho cez hlavu. V okamihu ma omráčila vôňa horúcej čokolády a telom mi prebehlo príjemné teplo. Z vlasov som si odmotala šatku, ktorá sa mi kvôli spánku úplne rozpadla, a stále rozospato som sa oprela o sedačku.

Autobus mlčal. Bol omnoho prázdnejší, než na začiatku našej cesty, a ľudia, ktorí ostali, hlboko spali. Pán s červenou dekou a vôňou ihličia, sediaci za nami, už zmizol, a tak moje oči zas a znovu zablúdili k Flynnovi. Cestné svetlá mu osvetľovali ostro rezanú sánku a ja som mala pocit, že ak by som sa jej teraz dotkla, na sto percent by som sa porezala. Jeho kučeravé vlasy vytvárali smiešne vyzerajúci tieň.

"Takže," odkašľala som si, "čomu sa vlastne venuješ?"

Moja otázka ho viditeľne vyviedla z miery. Nervózne sklopil zrak na svoje dlane a začal sa hrať s nechtami.

"Som herec," preťal pomedzi zuby. "A mám menšiu kapelu."

Došlo mi, že sa o tom asi nechce rozprávať, a tak som už iba mlčala. Pre moje obrovské šťastie autobus o necelé dve minúty zastavil, Flynn bez slova zaplatil i za moju cestu a spoločne sme mlčky vykročili do tmy. Čakala som, že ma začne podpichovať a pýtať sa ma na dôvody, ktoré ma viedli k tomu nezobrať si so sebou hotovosť, no on mi bez slova vzal kufre z rúk a vybral sa dolu prázdnou ulicou.