Fragrance of Feelings

Chapter 27

Zvyšok víkendu ubehol ako voda. Keď ma Max v sobotu ráno viezol k tete Jess, dohodli sme sa, že o našej dohode s Flynnom bude vedieť výhradne iba on. Pokúsila som sa protestovať a vysvetliť mu, že nie som až taká dobrá klamárka a rada by som pravdu povedala aspoň Daphne, no moja požiadavka bola prísne zamietnutá.

Max mi taktiež ochotne dal svoje i Flynnovo telefónne číslo, vysvetlil mi, aby som ich obe uchovávala v maximálnom bezpečí a trval na tom, že budúcu nedeľu by sme ešte s Flynnom na galavečer nemali ísť spoločne. Vraj bude omnoho autentickejšie, ak nás tam spolu párkrát zahliadnú a vytvoríme tým dojem postupného zbližovania sa. Po mojom úpenlivom naliehaní sa však podvolil mojej požiadavke ísť tam s nimi. Zrejme si tiež nedokázal predstaviť, ako by som sa tam sama vôbec dostala.

Teta Jess mi počas večere oznámila, že som na titulnej strane novín vydavateľstva Dalton, a že som tam s Flynnom Wolnerom. Ubezpečila som ju, že som si tejto skutočnosti plne vedomá, a keď som jej po pár zdĺhavých otázkach povedala, že sa o tejto téme viac nechcem rozprávať, rešpektovala moje rozhodnutie a viac ju nevytiahla.

Zato Daphne mi takmer nedala vydýchnuť. Odmietala uveriť tomu, že som očarila toho Flynna Wolnera - toho, ktorého plagáty mala vylepené po izbe celú svoju pubertu, ktorého skladby si prehnane nahlas púšťavala do uší a ktorého obdivovala od samého začiatku jeho kariéry. V jednom kuse sa ma vypytovala na podrobnosti nášho nečakaného stretnutia a ustavične mi opakovala, že klamem ak tvrdím, že sme spolu neskončili v posteli. Snažila som sa ju odbiť faktom, že jej šaty sú úplne zničené, no moje slová lietali v prázdnote a ešte väčšmi nahrávali do kariet Daphninej šialenej hypotéze o tom, čo sme spolu celú noc robili.

Bolo tu však ešte niečo. Matthew Henders.

Nebudem klamať, no keď som sa v sobotu ráno dovalila do izby a do rúk som vzala svoj telefón, hlboko v duši som tak nejak očakávala aspoň jednu malichernú správu napísanú jeho prstami. O to väčšmi ma sklamalo zistenie, že sa ani nepokúsil kontaktovať ma. Počet zmeškaných hovor od neho sa kolísal na rovnakej úrovni, ako Daphnino priznanie si nepravdy, čo moju myseľ donútilo oživiť spomienku na jeho správanie a moje nesplnené očakávania.

A práve táto myšlienka ma sprevádzala pondelkovou cestou do práce. Keď som urobila prvé neisté kroky do priestrannej vstupnej haly TROJE a na saténom opradené telo sa mi prilepili desiatky zvedavých pohľadov od okoloidúcich pracovníkov, nezmohla som sa na nič okrem chabého úsmevu.

"Slečna Damonová," oslovila ma pani sekretárka, keď som sa blížila k jej pultu. "Ako sa dnes máte?"

Dopekla, to sa ma teraz naozaj budú všetci pýtať, či nepotrebujem, aby za mnou spláchli? Čím som odrazu nabrala takúto hodnotu?

"Veľmi dobre, ďakujem," venovala som jej rozpačitý úsmev. "Ako sa máte Vy? Máte dnes veľa práce?" pokúsila som sa dostať zo seba žiaru reflektorov.

Pani sekretárka si ostýchavo upravila ceduľku so svojím menom - Valerie - pripevnenú na saku, nervózne si uhladila prameň červených vlasov a obočie jej skĺzlo do prekvapenej vlnky. Očividne na žiaden prejav záujmu nebola zvyknutá. Nuž, nebola v tom sama.

"Nie viac ako obvykle," odvetila placho. "Milé od Vás, že ste sa opýtali, slečna. Ale počula som, že práve Vy teraz budete mať viac práce, než by bolo vhodné."

Rozladene som pozrela na dve staršie ženy pri výťahu, ktoré na mňa akurát ukazovali prstom a čosi si pobúrene šepkali.

"Áno, Matthew ma poveril zložitou úlohou," pritakala som.

"A okrem toho ste v novinách," šepla Valerie dramaticky a nebadane mi ukázala na sobotňajšie vydanie Daltonu, ktoré schovávala pod pultom.