Fragrance of Feelings

Chapter 10

Spaľujúca túžba cítiť jeho unikátnu vôňu, silný chtíč vypočuť si jeho názor na okolnosti, či hlad po jeho ospravedlnení - to všetko bolo preč, keď som celá spotená a zadýchaná vstúpila do autobusu a zistila som, že čierna kučeravá hlava tam nie je.

Na moment som si pomyslela, že blúznim, že nie je možné, aby mi ani jedna z vecí, ktoré som si zaumienila, nevychádzala tak, ako som plánovala. Avšak, život nebol prechádzka ružovou záhradou a ako som tak stála v tmavej uličke medzi sedadlami, viac než obvykle ma zasiahla dospelosť. S dospelosťou totiž neprichádza len sloboda. Prichádza ajzodpovednosť a realita, ktorá je nie vždy milostivá. Čas beží neúprosne a ja som zrazu, kompletne nepripravená, stála na prahu momentu, v ktorom som bola na všetko úplne sama. Áno, mohla som voliť, šoférovať, v mnohých veciach som sa mohla rozhodnúť sama. No zároveň mi nemal kto poradiť, nemal mi ako pomôcť, či prebrať zodpovednosť za moje činy. A to ma desilo.

Ľudia na sedadlách na mňa civeli ako na blázna, niektorí sa pohoršene mračili a iným sa pobavene nadvihovali kútiky úst. Ako inak, takúto hlupaňu ešte určite jakživ nevideli a koniec koncov to bolo to jediné, čím som vždy verne bola.

Hlúpa naivná Laura.

"Ľutujem, slečna, ale sme plní," ozval sa spoza mňa naliehavý mužský hlas.

Obzrela som sa ponad rameno predpokladajúc, že sa ocitnem zoči-voči milému šoférovi, ktorý sa mi včera ponúkol s pomocou s mojou batožinou. Ale nie. Predo mnou hovel celkom neznámy muž, ktorý sa na mňa zaryto mračil.

"Ach, áno, ja-" koktala som. "Nejdem- Totiž, zmýlila som si nástupište. Ospravedlňte ma."

Vodič autobusu udivene nadvihol obočie. "Počkajte," zašomral si, "nestretli sme sa už náhodou?"

Tvár mi skamenela. "Nie, to musí byť nejaký omyl," dostávala som zo seba snažiac sa otočiť sa v úzkej uličke a pretlačiť sa von z vozidla.

"Ale áno," naliehal šofér a zamyslene si pošúchal bradu. "Boli ste v novinách. Dnes ráno som o Vás čítal."

"V novinách? Ale prosím Vás! Čo by som tam už len robila?" odbila som ho sileným smiechom a ďakovala som celému vesmíru za to, že sa mi akurát v tom momente úspešne podarilo dostať sa k východu. "Vy si ma asi s niekým pletiete, ale to je v poriadku. Dovidenia!"

Šofér mi však neodpovedal. Nemusel.

Môj autobus mal meškanie takmer desať minút, čo ma ubezpečilo v tom, že Slovensko vonkoncom nie je jediné s dopravnými problémami. Preto hneď, ako som sa usadila a hlavu si oprela o okno, poslala som Daphne sms-ku presne tak, ako ma o to poprosila. Premýšľala som, čo by mi asi povedala, keby ma videla ešte pätnásť zanedbateľných minút dozadu bežať ako o život na včerajšie nástupište v domnienke, že ma tam bude čakať Flynn. Určite by sa ostro zasmiala a znovu mi zanovito vykladala, ako som z neho namäkko, potom by sa však seriózne nahnevala a tvárila by sa, akoby som bola úplne šibnutá. Presne z toho dôvodu som sa jej to rozhodla nespomenúť.

"Ahoj," znenazdajky sa mi prihovorilo nízke dievča s blond vlasmi, čím prerušilo tok mojich myšlienok. "Môžem si prisadnúť?"

Prikývla som. V tme jej nebolo príliš jasne vidieť všetky črty tváre, no podľa tónu jej hlasu a vlastnej intuície som ju tipovala na nanajvýš štrnásť rokov. Cukríková vôňa, ktorá z nej sálala, ma zároveň v mojom dojme iba usvedčovala.

Z maličkého batoha si vybrala sendvič a s chuťou sa doň pustila, pričom sa vôbec nesnažila vyzerať nejako prívetivo. Omáčka jej z neho kvapkala do modrého plastového boxu, ktorý jej hovel na kolenách, ústa mala celé zafúľané od paradajky a vo vlasoch jej lietali viditeľné stopy omrviniek, no jej to ani trochu neprekážalo. Ako som ju tak pozorovala v odraze okna, v bruchu mi vyhrávala snáď celá Sydney opera. Už deň som nič nejedla a vyzeralo to, že horúci čaj od Daphne mi žalúdok rozhodne nezaplnil.