Fragrance of Feelings

Chapter 1

- pred siedmimi mesiacmi -

"Koľkokrát Vám mám opakovať, že tú kávu chcem bez mlieka? Je to také náročné?"

Och.

Pri znení jeho hlboko položeného dunivého hlasu som pevne stisla pery a spotenú ruku som zložila z kľučky dvier kancelárie.

"Nie, pán Henders," povedala som potichu.

Ani neviem koľkokrát som si za uplynulý týždeň uvedomila, ako veľmi nenávidím tento druh nátlaku. Do hlavy sa mi vždy nahrnulo napätie, ktoré sa mi pokúšalo vytlačiť oči von z tela, a cítila som sa úplne neschopne. Pravdupovediac, bola som si vedomá toho, že je môj problém s autoritami vo mne zakorenený už odmalička. No hoci bol vekový rozdiel medzi mnou a riaditeľom sotva päť rokov, končekmi prstov mi i teraz pulzovala zlosť.

Henders sa s nadvihnutým obočím zdvihol zo svojej kancelárskej stoličky, ktorej kolieska sa rozutekali až k chladnému múru bielej steny, zastavujúcemu ich uprostred pohybu. Nad jej čiernym operadlom visel obrovský tmavohnedý rám, zo zaiste kvalitného a pravidelne prelakovávaného dreva, a v jeho vnútri sa črtala známa tvár. Nalakované blond vlasy klasicky ulízané na pravý bok bez jedinej chybičky, vysoké čelo bez badateľných vrások, pár zelených očí a niekoľko dňové strnisko. Pery vzpriamené v jednej línii s neposednými kútikmi opatrne sa dvíhajúcimi do chabého úsmevu. Golier košele excelentne vyžehlený a upravený, akoby len sekundu pred stlačením spúšte fotoaparátu. Do záberu sa ešte dostala aj malá časť uzlu kravaty. Pod týmto majstrovským portrétom pána Hendersa stál v čiernom rámiku veľkým bielym písmom status, ktorý mi bol už dávno známy.

Nový riaditeľ firmy TROJA a 26-násobný zamestnanec mesiaca.

"Tolerovali Vám v Európe, keď ste im urobili zlú kávu, slečna?" spýtal sa, kým svoje, ešte teplé, espresso s mliekom vylieval do umývadla.

Neverila som vlastným ušiam, že sa práve rozhodol začať ma urážať. Líca som si zvnútra hrýzla, až kým som na jazyku ucítila kovovú chuť krvi.

"Väčšinou ma ľudia využívali na iné veci, ako na robenie kávy, pán Henders," povedala som s predstieraným smiechom na odľahčenie situácie. Musela som vyzerať ako úplná sliepka.

"Aké veci máte na mysli?" pozrel na mňa.

Na moment som bola presvedčená, že má laserový zrak, pretože jeho oči mi v hlave vypálili dieru. Netušila som, čo mu mám odpovedať. Určite som to nemyslela tak, ako to pochopil, no čo iné sa dalo čakať od sporadického sukničkára?

"Sadnite si."

Zrakom som spočinula na koženej stoličke pristavenej pri jeho sklenenom kancelárskom stole. Chvíľu som váhala, že mu napľujem do tváre, že jednoducho ujdem, alebo sa proste priklincujem k dlážke, no napokon som dlhými krokmi prešla priestorom kancelárie a sadla si presne tak, ako mi pokynul, prekladajúc si nohy jednu cez druhú. Nemala som ani tušenia, ako sa z tejto situácie dostanem. V duchu som sa prichytila, ako odpočítavam sekundy, pokým na mňa znovu prehovorí.

"Ako sa to voláte?" povedal a do rúk chytil jedno zo svojich luxusných a prehnane drahých pier, ktoré si zaiste ukladá do čiernych krabičiek podľa abecedného poradia. Na tomto sa črtalo písmeno R a moje myšlienky začali blúdiť po všetkých možných slovách začínajúcich sa na R, ktoré mi v tej chvíli napadli.

"Damonová, pane," odvetila som.

Nemohla som si pomôcť. Vedela som, aký je bezcitný, vedela som, že je podlý a plný odporu, no i tak som sa cítila hlúpo a ponížene. Nosila som mu kávu už šieste ráno po sebe a predsa som mu nestála ani za to, aby si zapamätal, ako sa vlastne volám.