Fragrance of Feelings

Chapter 11

Na druhý deň ráno som sa cítila, akoby mi niekto cez noc vymenil osobnosť. Nebála som sa vstať a prichystať sa a dokonca ma neodrádzal ani fakt, že sa vlastne chystám do TROJE. Daphne, ktorá v sklade pracovala už od skorého rána, mi medzičasom napísala do správy ranné časy autobusov smerujúcich do centra mesta.

Po aplikovaní mojej neoddeliteľnej súčasti mňa, parfumu, som si zobrala veci a po drevených schodoch som sa pobrala dolu do kuchyne. Svoj čerešňovo-kakaový parfum so slabými tónmi vanilky, pižma, jemnej ruže a lesnej jahody, som bez prestávky používala už siedmy rok. Bol to prvý parfum, ktorý som kedy vytvorila a silná emocionálna väzba, ktorú som si k tomuto zážitku už ako trinásťročná vytvorila, mi nedovolila skúsiť nič iné.

Takmer na detail presne si spomínam na deň, ktorý k môjmu prelomovému objavu viedol. Už od skorého rána som bola pod dohľadom profesora Nováka, u ktorého mi otec po objavení môjho talentu vybavil hodiny chémie. Akurát sme pracovali na látkovej výmene a následnej reakcii, či niečom podobnom, čomu som celkom určite nevenovala patričnú pozornosť, a tak som profesora požiadala, či by sme mohli prejsť už k finálnej výrobe parfumu. Pán Novák sa na mňa začudovane zahľadel a vysvetlil mi, že ako dievča s nulovými znalosťami o množstvách zložiek, ktoré sú potrebné na výrobu, nemám najmenšiu šancu zvládnuť chemickú reakciu tak, aby všetko dobre dopadlo. Keďže to bol však flegmatik a človek otvorený snáď všetkému, čo mu prišlo do cesty, o pár minút neskôr ma už navliekal do špeciálneho ochranného obleku a dával mi do rúk možnosť ukázať, čo vo mne je. A ja som ju bez váhania využila. Intuitívne som siahala po arómach, ktoré mi dávali zmysel, množstvá som odhadovala podľa vlastného úsudku a vône som poznala takmer naspamäť. Všetko vyšlo tak, ako malo a mne profesor Novák v ten deň povedal, že raz o mne bude určite čítať v novinách. Nuž, nemýlil sa. Až na ten maličký prehliadnuteľný fakt, že článok o mne nemal nič spoločné s parfumérstvom.

Keď som vychádzala z domu a mierila k dvom maličkým betónovým schodíkom, mobil mi ohlásil prichádzajúci hovor.

Mama.

"Ahoj, mami," ozvala som sa po ceste na autobusovú zastávku.

"Ahoj, Lauri," povedala láskavým tónom. "Vyrušujem ťa?"

Telom mi prebehla vlna nepokoja. Bála som sa týchto telefonátov, pretože som si nevedela predstaviť moment, v ktorom by sa rodičia dozvedeli o chaose, ktorý tu prežívam. Okraj blúzky som si žmolila v prstoch.

"Nie, vôbec nie. Akurát idem do práce."

"To je úžasné." Cítila som jej v hlase úsmev. "Už ti pridelili ubytovanie?"

Zhlboka som sa nadýchla a zvolila som najjednoduchšiu možnú cestu. "Áno, akurát včera," klamala som. "Pani, u ktorej som, býva sama a mám aj vlastnú izbu s kúpeľnou. Ani by si tomu neverila. Je to tu hotový luxus."

"Aké má kvety?" ignorovala ma.

"Mami, prosím ťa," nervózne som sa zasmiala.

"Čo? Len sa pýtam. Kanaďanky vraj nemajú žiaden vkus."

Och.

Privrela som oči a zhlboka som sa nadýchla. "Ešte som si nestihla všimnúť," povedala som a pevne som stisla sánku.

"Dcéra kvetinárky!" predniesla teatrálne. "No povedz mi radšej, ako sa ti darí v práci."

Sakra.

Dúfala som, že sa mi tejto otázke podarí vyhnúť. Nechcela som, aby zistila, že môj životný sen sa obmedzil na nosenie kávy, či ťahanie si sukne dolu stehnami.