Fragrance of Feelings

Chapter 13

Niekedy býva skutočne vtipné, ako sa zo dňa na deň môže všetko otočiť. Na druhý deň ráno sa mi totiž chcelo úplne všetko, len nie postaviť sa na rovné nohy, obliecť sa a vybrať sa do práce. Protestne som sa váľala v posteli, ustavične som sa prehadzovala zo strany na stranu a skľúčene som mrnčala. Moje myšlienky v jednom kuse blúdili po všetkých možných scenároch pokračovania dnešného dňa a hoci som vedela, že to nie je možné, jediné, čo som si želala, bolo zastaviť čas a podrobne si premyslieť každý môj dnešný krok. Nebolo to ani tak stresom, či zodpovednosťou za to, čo ma čakalo, ako skôr predstavou, že dnešok budem musieť prežiť v blízkosti človeka, ktorý vo mne vie prebudiť tie najlepšie, no i najhoršie možné pocity.

Keď mi na mobile budík zazvonil po dvanásty raz a už sa viac nedal odložiť, vyfúkla som do vankúša, v ktorom som mala zaborenú tvár, všetok vzduch zo svojich pľúc, päsťou pravej ruky som udrela do periny, ktorá vydala tlmený zvuk a skotúľala som sa dolu z postele.

"Au," zakvílila som a pomrvila sa stuhnutým telom na dlážke, keď mi do hlavy dorazila myšlienka na človeka, ktorej som sa uplynulé dni viac ako úspešne vyhýbala.

Flynn.

Premýšľala som nad tým, ako dokázal prespať celú tú noc na dlážke, kým som sa ja vyvaľovala v jeho posteli. Človek by si až pomyslel, že napokon v sebe predsa len pestuje kúsok empatie. Hodnota tejto možnosti však teraz mrazivo bilancovala kdesi na nule. Ak už nie dávno pod ňou.

Pravdou bolo, že som na jeho existenciu popri všetkých pracovných povinnostiach takmer zabudla, hoci prirodzene, spočiatku mi to prišlo nemožné. Od novinárskeho škandálu však ubehlo šesť týždňov a Flynn sa ani raz nepokúsil nadviazať so mnou kontakt, čo ma v konečnom dôsledku vlastne aj tešilo. Kým mi však došlo, že jeho neprítomnosť je viac vykúpením, než trestom, musela som absolvovať povinnú jazdu prvých štrnástich dní, ktoré pre mňa v tom čase predstavovali doslova boj o prežitie. Novinárov som mala v jednom kuse nalepených v pätách, či to bolo počas rannej cesty autobusom, večer na autobusovej stanici, pred sklenenou budovou TROJE, či dokonca v sklade, kde sa pokúšali schovať za dodávky materiálu a nebadane ma odfotiť. Bolo to peklo, z ktorého sa nedalo dostať a predovšetkým to štvalo Daphne, ktorá po ďalšom takomto incidente zavolala políciu. A tak, ako každý iný škandál, tak aj tento postupne upadol a po prekročení dvojtýždňovej hranice o moju integritu všetci postupne stratili veškerý záujem.

S povzdychom som sa konečne zdvihla zo zeme a skrátila vzdialenosť medzi mnou a šatníkom. Navliekla som sa do čierneho saténu na ramienkach, siahla som po jednoduchom bolérku a obula som si svoje klasické topánky na opätkoch, pričom mi hlava neustále opakovala, že v tomto určite zamrznem. Blížil sa koniec októbra a vo Vancouveri sa začínalo nemilosrdne ochladzovať, čo však nekorešpondovalo s mojím vnútrom, v ktorom sa práve rozrastal čoraz väčší oheň.

Cesta do práce mi prebehla rýchlo. Autobus bol ako vždy takmer úplne prázdny, nikto sa o mňa nezaujímal a ja som sa mohla v pokoji venovať bezpredmetnému civeniu von zahmleným oknom. Myšlienky mi zároveň cestu zrýchlili o viac ako polovicu. S hlbokým nádychom som vykročila do povedomej vstupnej haly a odrazu som si tu pripadala ako úplný cudzinec.

"Slečna Damonová, dobré ráno," usmiala sa na mňa pani sekretárka tak, ako zvyčajne.

"Dobré ráno." Pristavila som sa pri bielom pulte, za ktorým sedela. Nadýchla som sa a naklonila som sa jej smerom. "Viete mi, prosím, povedať, kde je to rokovanie s dodávateľmi?"

Pani sekretárka na mňa pozrela s mierne vystrašeným pohľadom plným otázok. "Trináste poschodie, slečna, no pán Henders Vás predtým očakáva vo svojej kancelárii."